Únos Európy

Mýtus o nepeknom únose Európy Diom sa aktuálne naplnil ako katastrofa.
Ilustrácia: Únos Európy – Gustave Moreau, 1869, Musée d’Orsay via Wikimedia Commons

Profesor Jozef Lysý na záver diskusie s čínskym veľvyslancom J. E. Cai Ge na podujatí klubu Nového slova a ASA v máji pripomenul, že Európa dnes prechádza takým ponížením ako Čína v období ópiových vojen. Lenže namiesto ópia sú nanucované zbrane. Čína sa poučila z „veľkého poníženia“ ópiových vojen a japonskej okupácie. V mene harmónie sa nemôže Ríša stredu obohnať múrom, ale musí sa modernizovať vrátane zbrojenia. Čína bola prijatá do WTO v roku 2001, Ruská federácia až v roku 2012. Práve v roku 2012 začal predseda Si Ťin-Pching uplatňovať asertívnejšiu politiku Číny ako globálneho aktéra v premyslených ekonomických iniciatívach. Svoju úlohu pri tom určite zohrala aj svetová finančná kríza Západu v roku 2008, ktorá nebola doteraz zvládnutá, jej dôsledky sa totiž odkladajú na úkor najbližšej budúcnosti.

Mocenský trojuholník H. Kissingera o vzťahoch medzi USA, ČĽR a RF (ZSSR) je všeobecne známy. Jeho kalkulácia na oslabenie ZSSR fungovala od začiatku 70-tych rokov. Problém nastal, keď Čína dosiahla taký vzostup, že sa stala jednou z globálnych veľmocí a teda konkurentom USA. Vo Foreign Affairs napríklad publikovali názory, že postup USA voči Číne, pokiaľ ide o hospodárske vzťahy, bol príliš veľkorysý a umožnil jej rýchly ekonomický rast po katastrofe Maovej kultúrnej revolúcie. Čína údajne zneužila túto dobrú vôľu, pripomínajú krádeže duševného vlastníctva a zbrojenie. V citovanom lamentovaní je veľa pokrytectva, lebo obchodná výmena musí byť výhodná pre obe strany; Čína dodávala lacné tovary a tým subvencovala Západ. Americkí neocons priznávajú svoj omyl: domnievali sa, že keď Čína zavedie kapitalizmus, tak nová buržoázia presadí politické reformy, ktoré oni označujú ako „demokratizáciu“. Uvedené svedčí o zásadnom nepochopení Číny, jej histórie a tradícií až po súčasný „socializmus s konfuciánskymi črtami“. V Číne po tisícročia vládli mandaríni, teda meritokracia podriadená priamo cisárovi, totiž funkcia mandarína nebola dedičná, musel skladať skúšky z konfuciánskej múdrosti. Nehovoriac o tom, že v Číne do roku 2004 nebolo dovolené súkromné vlastníctvo pôdy. Mám taký dojem, že čínska nomenklatúra práve v duchu tejto historickej tradície dokázala predložiť svetu program globalizácie, ktorý nevyžaduje hegemóniu jednej superveľmoci, ale zodpovedá rozmanitosti národov, kultúr a pozemských civilizácií. Napokon Čína nikdy v novoveku nebola imperiálnou, resp. koloniálnou veľmocou a v súčasnosti obhajuje svoje oprávnené bezpečnostné a hospodárske záujmy.

Strategická os Peking-Moskva je spoločným bezpečnostným záujmom oboch globálnych veľmocí. Vzťahy medzi nimi sa vyvíjali zložito a prešli viacerými obdobiami. Boli časy, keď Číňania podceňovali Rusov, v súčasnosti prevládajú vzťahy vzájomného rešpektu. Faktom je, že sovietska nomenklatúra na čele so stalinským politbyrom, ktoré nechali prirodzene dožiť, nezvládala riadenie obrovskej krajiny a v 80-tych rokoch bola v rozklade. Idealista Gorbačov a pragmatici za ním stojaci (A. Jakovlev) sa definitívne vzdali sovietskej verzie socializmu z čias stalinizmu. Ukončili studenú vojnu, čo znamenalo zásadnú zmenu geopolitickej situácie. Nejaká verzia „demokratického socializmu“ už nebola v hre, chceli získať pomoc USA a Západu na základe konvergencie. A pristúpili na zjednotenie Nemecka, pričom sa vzdali svojej akvizície z druhej svetovej vojny a stiahli vojská z Európy. Bola rozpustená Varšavská zmluva s tým, že NATO sa nebude rozširovať smerom na Východ.

Pokiaľ ide o Česko-Slovensko, tak prestavba napredovala váhavo a pomaly, dokonca s odporom u časti nomenklatúry. Bolo to pochopiteľné vzhľadom na pascu, ktorú predstavovalo Poučenie z krízového vývoja, ktoré nebolo včas odvolané. Domnievam sa na základe vlastného štúdia a osobných skúseností, že udalosti 17. novembra 1989 boli urýchľované zo strany Veľkého brata, lebo okolo nás už prevraty prebehli. Blížilo sa rokovanie na Malte, bol zbúraný Berlínsky múr. G. H. W. Bush a M.Gorbačov na summite 2. – 3.decembra 1989 deklarovali ukončenie studenej vojny, hoci parametre nového usporiadania sveta neboli zmluvne dohodnuté.

Predstavitelia ČĽR aj RF vedia, že ich strategické spojenectvo je vyvažujúcim faktorom. Podľa plánov USA a britských imperialistov malo byť najprv zničené Rusko, aby sa potom mohli vysporiadať s Čínou tak, ako sa v minulosti vysporiadali s rivalizujúcimi impériami. Toto spojenectvo udržiava strategickú paritu a má patričnú nielen vojenskú, ale aj hospodársku moc. Pod zničením Ruska sa malo rozumieť rozdrobenie na malé štátiky, presnejšie kolónie podľa vzoru gubernií cárskeho Ruska. Tieto by konečne mohli vydrancovať a odstrániť historickú nespravodlivosť, že jedna krajina podľa pani Albrightovej má také nesmierne nerastné bohatstvo.

Genéza vzťahov medzi Ruskom a Západom by si vyžadovala samostatný článok. Prvý pokus o modernizáciu Ruska presadil Peter Veľký. Vtedy hlavným vývozným artiklom Ruska vo vzťahu k Západu boli kožušiny, ešte nie suroviny a energie. Podstatným faktorom Petrovej akcie bolo vybudovanie námornej flotily. Prezident Putin vyzdvihol, že práve tento cár pred tristo rokmi otvoril Rusku cestu do Európy. Cárske Rusko výrazne modernizovalo počas prvej vlny globalizácie na prelome 19. a 20.storočia – La belle époque. Už vtedy sa sa stretlo so zadržiavaním zo strany Britského impéria vo všetkých vojnách, ktoré viedlo: krymská vojna, rusko-turecká vojna, rusko-japonská vojna. Aktuálne niektorí ruskí historici považujú za omyl dohodu cárskeho Ruska s Veľkou Britániou o rozdelení sfér vplyvu z roku 1907, ku ktorej sa pripojilo Francúzsko a tak sa sformovala Trojdohoda, jedna zo strán prvej svetovej vojny. Ďalej nasledovala porevolučná intervencia proti sovietskej moci, ktorá sa však zameriavala na naftové polia v Baku. Na konci druhej svetovej vojny W. Churchill navrhoval operáciu Unthinkable, využiť zajatých nemeckých vojakov na vojnu proti ZSSR. Tento nereálny zámer vtedy odmietli Američania.

Po rozpade ZSSR americká administratíva nastolila konečné riešenie ruskej otázky; po počiatočnom predstieraní korektných vzťahov použila odsabotovanie Minských dohôd na vyprovokovanie proxy vojny na Ukrajine. Výsledkom bude najpravdepodobnejšie niečo ako formálne neskončená vojna v Kórei. Zbankrotovaná Ukrajina s prezidentom s pochybným mandátom už ako samostatný štát neexistuje. Navyše černozem je v rukách BlackRock, ďalšie prevažne americké korporácie sa pridali k drancovaniu. Predovšetkým ide o ložiská lítia, ktoré sa ako naschvál nachádzajú v Donecku a Luhansku (V. Malyšev). Termín stalemate (doslovne patová situácia, mŕtvy bod) vo Foreign Affairs používajú ako charakteristiku prímeria na Ukrajine; ide o niečo, ako je 38. rovnobežka a môže trvať rovnako dlho ako v Kórei. Obnovenie dôvery medzi kolektívnym Západom a Ruskom podľa komentárov na Pervom kanale ruskej televízie bude trvať najmenej jednu generáciu.

A ako bude vyzerať úpadok Európy? My splácania vojnových pôžičiek ušetrení nebudeme, lebo za niektoré ručíme. Ešte horšie je na tom EÚ. Ilúzie o príležitostiach na modernizáciu Ukrajiny patria do wishful thinking. Najnovšie som zistil, že uznávaný historik a politológ Oswald Spengler, známy svojimi vynikajúcimi analýzami stavu Európy po prvej svetovej vojne, je zaradený medzi konšpirátorov. Jeho klasická práca Untergang des Abendlandes, česky Zánik Evropy, opisuje tragický úpadok Európy, ktorý pokračuje po prvej vojne. Táto sa napokon podľa môjho názoru ešte neskončila. Dôvod je stále ten istý. Ako je známe, britský geograf Halford Mackinder v roku 1904 sformuloval základnú poučku geopolitiky, že námorná mocnosť musí ovládnuť Heartland – srdce pevniny. Hegemón, predtým Britské impérium (ríša, nad ktorou Slnko nezapadá), potom americké „transnacionálne impérium“ (termín S. P. Huntingtona) už nedokáže mocensky zvládnuť svetový poriadok ako nadvládu. Teda tak, že určuje pravidlá, ktoré platia pre ostatných okrem hegemóna a vie si ich dodržiavanie vynútiť silou. Vojna sa vlastne vedie o nový svetový poriadok, ktorý nebude unipolárny (anglosaská dominancia), lež multipolárny, pravidlá nastolené dohodou viacerých globálnych aktérov. Táto vojna sa vedie už viac ako storočie. Nastoleniu takéhoto nového svetového poriadku by z medzinárodných organizácií mohla najviac prispieť OSN, samozrejme, nie vo svojej súčasnej podobe.

Ďalší pokus o zničenie Ruska sa odkladá. Predovšetkým preto, že svet sa zmenil. Multipolarita je dôsledkom konca studenej vojny a postupného sebauvedomovania dekolonializovaných krajín globálneho Juhu. Zároveň sa formujú ďalší globálni aktéri. Preto zlyhali bezprecedentné americké sankcie vo vzťahu k Rusku, nanucované iným krajinám. Lebo tieto krajiny, ktoré vôbec nemusia byť „proruské“, využívajú väčší alebo menší priestor podľa okolností na presadzovanie vlastných národných záujmov. Predstavitelia Washingtonu už nemôžu všetkým diktovať, niektoré krajiny sa občas vzoprú. Extrémne sankcie sa zvrátili vo svoj opak (Hegel by sa potešil), do izolácie sa niekedy dostávajú samé USA. A zásadnou zmenou, ktorá má dlhodobý charakter a momentálne nepredvídateľný výsledok, je dedolarizácia. Americký dolár bol do roku 1971 krytý zlatom a USA boli v roku 1944 jedinou ekonomickou veľmocou, takže si v Bretton Woods ľahko presadili $ ako svetovú rezervnú menu. Znefunkčnenie medzinárodného systému platieb SWIFT viedlo najnovšie k vytvoreniu alternatívneho platobného systému medzi krajinami BRICS. A je tu problém fiat money, nekonečného tlačenia peňazí, ktorý sa týka $ aj €. Lúpeživé praktiky pri používaní dolára v bankovom styku vedú k snahe o platby v národných menách a o diverzifikáciu portfólií. Či dôjde k dohode na Novom svetovom poriadku na platforme OSN, je otázne až málo pravdepodobné. Skôr najprv nastane scenár G. Orwella z dystopie 1984: tri svetové mocnosti: Oceánia (Anglosasi), Eurázia (Rusi) a Východoázia (Číňania). Tieto sa srdečne nenávidia, horúčkovito zbroja, lež nebojujú. Vládnuce oligarchie totiž potrebujú vojnu a nenávisť (Orwellove povinné dvojminútovky hate) na upevnenie svojej moci. Zrejme však mocností v multipolárnom svete bude viac ako tieto tri a nemuseli by všetky upadnúť do nenávisti.

Filozof N. Berďajev ruský preklad Spenglerovho diela nazval poeticky „Закат Европы“ – Západ Slnka nad Európou. Pritom Európa (EÚ) by mohla byť jedným z aktérov budúceho multipolárneho sveta, mohla by dokonca byť vyvažujúcim faktorom medzi USA a RF a ČĽR. Utópia? Momentálne je EÚ satelitom USA, podrobená dezindustrializácii (firmy sa presúvajú do USA). EÚ má na seba zobrať bremeno zadržiavania a vojny s Ruskom, lebo USA sa rýchlejšie alebo pomalšie stiahnu, aby viedli vojnu proti Číne. To znamená horúčkovité zbrojenie. Navyše EÚ nebude mať prístup k lacným a dostupným energiám a surovinám, bude ich kupovať draho. A pokiaľ ide o obchod s Čínou, tak EÚ je viac závislá od ČĽR ako naopak, pritom progresívni aktivisti robia všetko preto, aby nás od Číny odstrihli. V dôsledku uvedených skutočností nastane pauperizácia v celej Európe, aj v tej západnej časti. Samozrejme, aj tu platí vzťah jadra a periférie, dôsledky dopadnú na krajiny stredovýchodnej Európy viac než na západnú časť. Veď už dnes nás z Bruselu fackujú. Budem zlomyseľný: uvidíme ako prijmú pokles životnej úrovne občania v západnej Európe, kde sú zvyknutí na vyššiu úroveň konzumu…

Najrealistickejší výhľad do budúcnosti podľa môjho názoru sformuloval harvardský politológ Samuel P. Huntington. V roku 1993 uverejnil vo Foreign Affairs esej Clash of Civilizations, ktorá bola v rozpore s vtedajšou módnou predstavou F. Fukuyamu o konci dejín a nastolení univerzálnej homogénnej kultúry. Neskôr vyšla monografia, v češtine Střet civilizací; Boj kultur a proměna světového řádu. Svet je svetom asi ôsmich hlavných civilizácií. Riziko konfliktov a vojny je v prípade stretov medzi skupinami a štátmi, ktoré patria k rôznym civilizáciám. Západ, ktorý mal dlho dominantné postavenie, stráca svoju moc a táto sa presúva k nezápadným spoločnostiam. Globálna politika má multipolárny a multicivilizačný charakter. Sám autor kladie dôraz na poslednú vetu svojej knihy:

V rodící se době jsou střety civilizací největší hrozbou pro světový mír, a nejjistější zárukou před globální válkou je proto mezinárodní řád založený na civilizacích.

Pritom Slnko nad Európou aj vychádza aj zapadá. Mali by sme sa orientovať na Východ Slnka, ktorý chronologicky prechádza na západ. Tá koncepcia sa volá politický realizmus, v akademických kruhoch označovaný aj ako štrukturálny realizmus. Jeho najvýznamnejším predstaviteľom je profesor John Mearsheimer z univerzity v Chicagu. V roku 1993 uverejnil vo Foreign Affairs článok The Case for a Ukrainian Nuclear Deterrent. Zaoberal sa situáciou ohľadom jadrových zbraní, ktoré boli vtedy uskladnené na Ukrajine. Navrhoval, aby Ukrajina a Nemecko disponovali obmedzeným obranným arzenálom jadrových zbraní na zadržovanie ako nárazníková zóna:

The consequences of a nuclear war for Europe would be catastrophic. It is unlikely that the United States would be struck in the event of a Russian-Ukrainian nuclear exchange.

Dôsledky jadrovej vojny by boli katastrofálne pre Európu. Je nepravdepodobné, že by Spojené štáty zasiahli v prípade jadrovej výmeny medzi Ruskom a Ukrajinou.

S. P. Huntington (anglické vydanie knihy v r.1996) k tomuto článku doplnil, že okrem paradigmy štátu funguje aj civilizačný prístup. Podľa toho nemusí prepuknúť vojna, ale Ukrajina sa s ohľadom na kultúrne faktory rozdelí na dve krajiny po civilizačnej zlomovej línii, ktorá oddeľuje pravoslávnu východnú Ukrajinu od uniatskej východnej Ukrajiny. Predpoklad, že tento rozpad bude síce búrlivý, lež menej krvavý ako v Juhoslávii, nevyšiel. O skutočných príčinách vojny na Ukrajine bolo v Slove uverejnených viac kvalifikovaných článkov, okrem iného aj od J. Mearsheimera.

Takže odvolávať sa na realizmus nestači, treba vymedziť, na základe čoho a pripustiť aj možnosť iných prístupov. V Slove reagovala G. Rothmayerová na komentár M. Maďariča, ktorý oprávnene prirovnala k Poučeniu z krízového vývoja. Tento dokument petrifikoval určitú realitu na príliš dlhý čas, dvadsať rokov. To by si vyžadovalo samostatný článok. Možno niekoho naštvem, ale samotný dokument v danom období predstavoval určité realistické východisko z krízovej situácie, problémom bola samozrejme „dočasnosť“ tejto situácie. Takto nejako postupuje aj Maďarič vo svojom texte. Odvoláva sa na Kissingera, že prednosť majú pragmatické záujmy štátu pred idealizmom; napokon ťažko namietať proti tomu, že každý štát má určitú geopolitickú váhu a nemôže prekročiť svoj tieň. Vysmieva sa však zo snahy o samostatnú slovenskú zahraničnú politiku. Samozrejme, že mantinely sú nastavené veľmi úzko. Lenže v týchto úzkych mantineloch obhajoby národných záujmov sa pohybujeme celkom úspešne. Aktuálne sme svedkami zlomu ako po druhej svetovej vojne. Vtedy išlo o to, či ZSSR ako jeden z víťazov sa začlení do nového svetového poriadku ako partner Západu. Vieme, ako to dopadlo vtedy a aj po rozpade ZSSR. O tomto sa naozaj bude rozhodovať mimo nás. Máme však možnosť rozhodnúť, že nepošleme našich vojakov do vojny na Ukrajine. Navyše svet sa veľmi dynamicky mení. Čo platí dnes, nemusí platiť po novembrových voľbách. Maďarič petrifikuje. Aj EÚ je petrifikovaná. Síce funguje hlasovacia mašinéria, ktorá zvolila skompromitovanú predsedníčku EK, ale napočítal som 240 poslancov zo 720, ktorí za ňu nehlasovali. EÚ je tiež v pohybe, nie sú to iba dvaja premiéri, ktorí sa opovážili ozvať, a preto sú v nemilosti. Namiesto vojny s RF si možno predstaviť systém kolektívnej bezpečnosti. EÚ by mohla dostávať potrebné suroviny a energie, veď Rusko bolo až do zavedenia sankcií spoľahlivým dodávateľom. Obnoviť Nord Stream-2. Ba čo viac, výdavky na zbrojenie by bolo možné udržiavať na rozumnej úrovni, potrebnej na obranu.

Utópia?! Svojho času bol slávny protest ôsmich na Červenom námestí na protest proti okupácii ČSSR 25.augusta 1968. Samozrejme ich hneď zatkli, ja som sa o tom dozvedel z BBC. Lenže protest z dlhodobého pohľadu nebol potlačený. Jan Palach sa dočkal odozvy svojho demonštratívneho skutku o dvadsať rokov. Teraz bol uvedený do kín film „Vlny“. Cítil som z neho atmosféru, ktorú som prežíval ako 20-ročný. Príbeh je aktuálny aj dnes. Môže existovať absolútna sloboda tlače bez akejkoľvek cenzúry? A chápem návrat mladšieho brata, ktorý už mal v rukách azyl. Vynikajúci film stavia morálne dilemy: idealizmus alebo realizmus. Samozrejme v politike vyhráva realizmus. Max Weber radil politikom, aby sa usilovali občas o nemožné, aby dosiahli možné. Niekedy s posunom v čase sa časť utópie alebo dokonca celá utópia môže premeniť na skutočnosť.

Odkaz: Huntington, S. P., Střet civilizací. Rybka Publishers 2001, s. 87, 17, 393, 27.

Doc. PhDr. Ladislav Hohoš, CSc. je slovenský neo-marxistický filozof a futurolog. V letech 1967 – 1973 vystudoval filozofii a anglistiku na Univerzitě Komenského (UK) v Bratislavě, kde vyučuje na katedře filozofie. Je zakládajícím členem a předsedou slovenské Futurologické společnosti (od roku 2010) a zakládajícím členem společnosti Network for Critical Studies of Global Capitalism (od roku 2011). Hohoš vyučuje sociální a politickou filozofii. Předmětem jeho zájmu je však také problematika vědecko-technického rozvoje. Kritizuje liberalismus a kapitalismus (volný trh), přičemž podporuje myšlenky sociálně-demokratických (socialistických) a komunistických alternativ tohoto společenského a ekonomického systému.
Díla: Vedecko-technická revolúcia a budúcnosť ľudstva (1985); Civilizácia na rázcestí: Po polstoročí (s Peterem Dinušem, Olegem Sušou a Ilonou Švihlíkovou, 2019); Svet v bode obratu: Systémové alternatívy kapitalizmu koncepcie, stratégie, utópie (s Peterem Dinušem, 2011)