Ukrajina a Palestina Gabriely Rothmayerovej

---

Esej Sa spýtajte, ó, spýtajte sa materí, či by vojnu chceli… vyšla na webu Nové slovo dne 19. 10. 2023

Sa spýtajte, ó, spýtajte sa materí, či by vojnu chceli…

Počula som mrmlavé hrmenie, prichádzalo z veľkej diaľky, ale veľkou rýchlosťou sa približovalo, na oblohe sa zjavili štíhle stíhačky, prerezávali vzduch rýchlejšie, ako zvuk a odrazu som zazrela bodky. Čierne bodky sa rútili dolu. Zakryla som vnučku vlastným telom, no vedela som, že je to málo. V mysli sa mi mihali obrázky, ktoré som už niekde videla, aj s následkami… A veľmi som sa bála, hľadala som úkryt pre vnučku, nikde som nevedela s ňou dobehnúť. Pohroma sa blížila, vynorila sa mi spomienka na film Melanchólia, už zostávalo len postaviť si típý, ako pri zrážke cudzej planéty so Zemou. A potom opäť obrázky plné ruín, deti, ktoré vyrástli pod neustálymi nečakanými výbuchmi… Zobudila som sa. Bol to len zlý sen!

Tie obrázky zo sna mám vryté do pamäti z toho, čo viem o povstaní na východe Ukrajiny, z línie „prikasnavenia“, z tých vyše tisíc kilometrov, kde sa už desiaty rok zabíja. A nemieni prestať. Je to ako cholera, šíri sa. Jej zárodky sú už roztrúsené na Blízky východ, do Afriky, plazivo sa približuje zo všetkých strán. Vojna. Obhrýza ľudské telá až do kosti, zabíja, ľudí núti pridávať sa na tú či onú stranu. A ktosi zbiera zisky.

Dívam sa na tie rumoviská na frontovej línii Ukrajiny a vždy myslím na tých prostých obyvateľov miest a dediniek a usadlostí. Vojaci, žoldnieri, tí mali možnosť voľby. Ale obyvatelia? Spisovateľ Zachar Prilepin mi v mnohom pomohol pochopiť, čo za povstanie sa odohralo v roku 2014 na Donbase. Ukrajinci začali zabíjať Ukrajincov. To nebol boj „dobra“ a „zla“, ako sa nám to neustále podsúva. Bol tam, videl na vlastné oči. Ale to, čo prišlo po 24. februári 2022, je ešte hroznejšie. Keď sa „specoperácia“ začala, čo si o tom pomyslel ten, kto pomáhal opolčencom – Zachar Prilepin?

„Šok! Pretože som okamžite pochopil, čo nastane: KATASTROFA. Obrovské množstvo obetí na oboch stranách. Počas všetkých rokov pred týmto zomrelo asi trinásťtisíc civilistov, z toho dvanásťtisíc päťsto na Donbase. Pretože sme sa snažili nezasiahnuť civilistov. Náš prápor stál na štyroch miestach: vždy, keď sme zasiahli nepriateľa, modlil som sa, aby žiadna strela nepreletela a nespadla na obývanú oblasť, na civilistov. Druhej strane to bolo úplne jedno. A teraz… uvedomil som si, že budem musieť prevziať určitú časť zodpovednosti za to, čo sa stane. A keď mi ľudia toho 24., 25., 26. februára začali písať gratulácie, povedal som im – zbláznili ste sa?! K čomu mi gratuluješ?! Chápete, že teraz sa začnú skutočne dobýjať mestá?! Teraz uvidíte, čo to je… A potom som si pomyslel: no, ty si sa toho zúčastnil. Tak, a teraz si trhaj vlasy… A bol tu ďalší pocit: hnev na politický establišment. Pretože celé tie minulé roky som za nimi chodil: vtiahnite tému Donbasu do ruského života, dajte mi divadlo, naštudujeme o tom päť hier, urobme humanitárny štátny program pre Doneck a Luhansk… Prosil som ich, vykladal… Asi som bol hlavným propagátorom tejto témy, vymyslel som a usporiadal prvé veľké rapové a rockové festivaly v Donbase, vydal som prvú antológiu poézie o Donbase, dokonca aj prvú Zacharčenkovu tlačovú konferenciu v Moskve. A vo februári 2022 sa ukázalo, že všetko, o čom som hovoril a nikto si to nevšímal, je odrazu v našom živote najdôležitejšie. A aká panika nastala v prvých dňoch v televízii! Pretože naverbovali do Štátnej dumy poslušných dvíhačov rúk, robotov – a teraz sa začala vojna, ale diskutovať nemá kto ísť. Boja sa – no, nikdy neviete, čo sa môže stať, čo, ak zajtra sa začne tretia svetová… A ľudia z televízie začali volať náš tím, ktorý sa do Dumy nedostal. Začali volať Kazakovovi, Michejevovi, Starikovovi, Kire Sazonovej – pretože oni neodmietnu prísť, aj keď ich do Štátnej dumy nepustili. Moderátori prosia: zachráňte nás, inak sa nemáme s kým porozprávať! To ma strašne hnevá… do istej miery sme vo vojne sami so sebou, s naším odrazom v skresľujúcom zrkadle… Svojho času, ešte po Debaľceve v roku 2015, som napísal článok o tom, ako Ukrajinci dobre bojujú. Navalili sa na mňa kritici, čo si to dovoľujem! Stále však tvrdím – Ukrajinci sú rovnako tvrdí ako my: sú tvrdohlaví, sú vynaliezaví, idú na smrť… Kto iný na tomto svete to dokáže? Chlapi od wagnerovcov – a tí teda bojovali všelikde – mi hovorili, že nikde nevideli také odhodlanie k odporu ako u Ukrajincov. A potom, ak sa nad tým zamyslíte – pozriete si ich zoznamy, každé piate meno je ruské, plus grécke, tatárske…“

Spisovateľ Zachar Prilepin je postava kontroverzná. Spisovateľ vynikajúci, jeho „Botky plné horké vodky“ mám stále na nočnom stolíku, aj Kroniku prebiehajúcej vojny. V mladosti slúžil v poriadkovej polícii Dzeržinskij a velil čate niekoľkých bojových misií v Čečensku.

Po vydaní prvej svojej veľkej knihy o Čečensku – románe Patológia –, sa jeho literárna kariéra prudko rozbehla. Prilepinove knihy získali veľké literárne ceny a boli preložené do desiatok jazykov. Jeho osobný životný príbeh vyzerá ako realizácia „ruského sna“ – mladý muž z provincie dosiahne široké uznanie, zarobí veľa peňazí, postaví dom a založí silnú rodinu, má štyri deti. Stretáva sa s celou ruskou literárnou a umeleckou spoločnosťou, mám v pamäti reportáž z jeho domu, kam si pozýva priateľov, napríklad aj u nás známeho autora knihy Všetci mocní Kremľa Michaila Zygara. Do toho domu na vidieku v lese za ním prišla urobiť rozhovor aj mondénna liberálna novinárka Xenia Sobčak – neskôr sa vo svojej relácii Ostorožno Sobčak za to vyviňovala a trhala si vlasy…

Lebo v roku 2014, po vypuknutí občianskej vojny na Ukrajine, odišiel Prilepin do Donbasu – spočiatku ako novinár a humanitárny pracovník. Potom sa stretol s prvým šéfom republiky Alexandrom Zacharčenkom a vytvoril prápor Republikánskej gardy, v ktorom pôsobil ako zástupca veliteľa v hodnosti majora DĽR. V tomto období jeho života začali európski vydavatelia odmietať spoluprácu s Prilepinom a ruskí západne orientovaní spisovatelia s ním začali prerušovať vzťahy. Svetoznámy spisovateľ po začatí ruskej špeciálnej operácie najprv obnovil nadáciu, ktorú dávno vytvoril na pomoc civilistom na povstaleckých územiach – a v lete 2022 sa opäť chopil zbraní. V máji tohto roku, krátko po návrate z bojovej misie, prešlo auto Zachara Prilepina cez protitankovú mínu nastraženú ukrajinským sabotérom v blízkosti spisovateľovho domu v regióne Nižný Novgorod. Počas teroristického útoku bol zabitý Prilepinov spolubojovník Alexander „Evil“ Šubin a sám Zachar bol vážne zranený.

Zaplatil za svoju politiku.

No v rozhovore, ktorý poskytol po atentáte, máme nebývalú možnosť nahliadnuť aj do ruskej spoločnosti. Zvonka vyzerá ako jednoliata masa, ale nič nie je vzdialenejšie od pravdy. Rovnako málo vieme o Donbase.

„Toto už nie sú kozácke dejiny 17. storočia, ale proletárske dejiny 19. storočia. Do Donbasu išli ľudia pracovať, nie bojovať. Pred revolúciou (VOSR) tvorili Donbas banské regióny pozostávajúce z dvoch maloruských provincií, Jekaterinoslavskej a Charkovskej. A kúsok kraja Vševeľkej donskej armády. Keď Lenin umiestnil Donbas na Ukrajinu… čo sa vlastne stalo? K Leninovi prišli delegáti z Ukrajiny, povedali: ostali nám len Seljukovia, nemáme vôbec žiadnych robotníkov. Tak Lenin do Ukrajiny zaradil Donbas. A zdôvodnil to vo všeobecnosti rozumne: aby vyvážil ukrajinskú nezávislosť. Tvrdiť, že Donbas je čisto ruský región, nie je celkom pravda. Toto je predovšetkým robotnícky región. To ho spája, napriek etnickej rôznorodosti… Práve proletárska a sovietska identita Donbasu bola spočiatku hlavným palivom odporu voči Kyjevu. Sebaorganizácia, sebauvedomenie… pocit, že ľudí nemožno ponížiť – to je charakter Donbasu. A ukázali to.“

Ale čo vlastne priniesli neustále boje a neustále nepokojne obyvateľom týchto nešťastných proletárskych oblastí? Spomínam si na veľké mítingy v roku 2014, baníci a robotníci na ne chodili z roboty, ani im nenapadlo, že sa požiar z Kyjeva rozšíri až k nim.

Stalo sa.

A nezdá sa, že by to malo blízky koniec. Mier, zdá sa, nepotrebujú USA, nepotrebuje ho kyjevská vláda, nepotrebuje ho Putin. Chcú vyhrať a vyhrať sa dá len za cenu obrovských strát. Ako povedal v to februárové ráno Zachar Prilepin: bude to katastrofa.

Nákaza vojny hrozí aj nám, hoci si ju nikto neželá. Ale kto sa pýtal obyčajných ľudí v Kyjeve, v Donecku, Luhansku či v Moskve?

Kto sa pýta nás, keď sa podpisovala americká zmluva?

Dňa 7. októbra 2023 sa strhlo veľké nešťastie v zemi zasľúbenej. Kto ho vyvolal a čo ním sleduje, o tom sa môžeme len domnievať. Prostí ľudia určite nie. Americký investigatívny novinár Seymour Hersh pátral po príčinách so svojimi priateľmi, ktorých pozná ešte z čias, keď písal knihy o Vietname. Jeden z dôstojníkov tajnej služby mu povedal: „Dohodli sa s (Hamas) Katarom, ktorý s izraelským súhlasom začal vedeniu Hamasu posielať stovky miliónov dolárov. Bibi (Netanjahu) bol presvedčený, že s katarskými peniazmi bude mať väčšiu kontrolu nad Hamasom – aj keď občas vypáli rakety na územie južného Izraela a bude mať prístup k pracovným miestam v Izraeli – zdalo sa mu to výhodnejšie, ako spolupracovať s Palestínskou samosprávou. Podstúpil to riziko. To, čo sa stalo tento týždeň,“ povedal S. Hershovi insider, „bolo výsledkom Bibiho doktríny, že môžete vytvoriť Frankensteina a mať nad ním kontrolu.“

Do zbrane bolo povolaných 360 000 záložníkov, ktorí teraz absolvujú nárazový výcvik. Medzitým súčasné bombardovanie civilných cieľov – bytových domov, nemocníc a mešít – už nezahŕňa symbolickú civilnú ochranu. Pri predchádzajúcich útokoch v meste Gaza izraelské letectvo často zhodilo malú bombu na strechu civilného zariadenia, ktoré malo byť terčom – nazývalo sa to „klopanie na strechu“ – čo by teoreticky varovalo nebojujúcich, aby utiekli z budovy. To sa pri súčasných nepretržitých bombových náletoch nedeje.

Čo sa týka pozemného útoku, zdroj S. Hersha z bezpečnostných služieb Izraela mu povedal, že sa uvažuje o brutálnej alternatíve, ktorá by sa dala opísať ako obliehanie Leningradu, s odkazom na slávnu nemeckú snahu vyhladovať Sankt Peterburg počas druhej svetovej vojny. Vedenie Hamasu a veľká časť jeho pracovnej sily „žije v podzemí“ a cieľom Izraela je zničiť čo najviac tejto pracovnej sily „bez pokusu o tradičný útok z domu do domu“. Teraz sa zvažuje možnosť pokračovať v izolácii mesta Gaza, pokiaľ ide o dodávky energie a dodávky potravín a iného životne dôležitého tovaru. Diskusia sa vedie o tom, či vyhladovať alebo zabiť až 100 000 ľudí v Gaze. Jedným z izraelských predpokladov je, že Hamas, ktorý od roku 2014 dostal od Kataru až 1,6 miliardy dolárov, chce byť vnímaný ako suverén, ktorý sa stará o svojich ľudí. Hamas nie je racionálny a nie je schopný akýchkoľvek rokovaní a Katar nezasiahne. A ak nedôjde k nejakému medzinárodnému zásahu alebo zásahu tretej strany, môže dôjsť k všeobecnej pozemnej invázii s nevýslovnými úmrtiami na všetkých stranách a všetkých väzňov, píše S. Hersh vo svojom pravidelnom blogu.

Toto všetko sa mi nesníva. Ak cholera vojny zasiahne naše územie, nebudeme mať na výber. Ako nemajú na výber obyvatelia Donbasu a Izraela a Palestíny… Kto ochráni ich, kto naše deti?

Zpět na obsah

---

Esej Bez žlto-modrých vlajočiek – zato s účasťou k ľudu Ukrajiny vyšla na webu Nové slovo dne 31. 7. 2023.

Bez žlto-modrých vlajočiek – zato s účasťou k ľudu Ukrajiny

Na konci júla sa po slnečnom Kyjeve, v ktorom ruskú špeciálnu vojenskú operáciu pripomínajú len vystavené vraky tankov nepriateľa, prechádzajú dvaja muži.

Obaja vo vzdušnom letnom oblečení, Dmitrij Gordon tentoraz nezvolil žlto-modrý outfit, ale civilnejšiu červeň, Alexej Arestovič je v bielej košeli s rafinovaným golierom, pofukuje jemný vánok. Sú ako zo žurnálu alebo ešte lepšie hollywoodskeho seriálu, Zelenskyj v neustálych maskáčoch by vedľa nich vyzeral ako karikatúra samého seba z osvedčeného Večerneho kvartalu, keď ešte rozosmieval publikum. Hviezdou sa stal ešte predtým, ako si zahral úlohu Sluhu národa, s ktorou napokon vyhral prezidentské voľby.

Portréty Zelenského z volebnej kampane sa dnes váľajú na videách z vojnovej zóny. Rusi ich prebodávajú pohľadmi a „oslobodení“ Ukrajinci umierajú vo vojne v mene svätých ideálov.

Ukrajinská novinárka Diana Pančenko, ktorá predtým pracovala 15 rokov v už zakázanom televíznom kanáli, vo svojej relácii Vzgľad ponúka rôzne pohľady na súčasný konflikt. Okrem iného urobila v uliciach miest na západe Ukrajiny anketu – pýta sa respondentov zo Ľvova, z Kyjeva a Charkova, kto vo vojne zvíťazí. Všetci oslovení – mladí, starí, vzdelaní i nevzdelaní sú presvedčení, že Ukrajina. Zelenskyj je pre nich hrdina. Rusov nenávidia tak, že sú za zákaz všetkého ruského, aj jazyka. Bez ohľadu na to, že čistou ukrajinčinou v mnohomiliónovom štáte rozpráva len niekoľko stotisíc ľudí (podľa štatistiky, ktorú Diana Pančenko cituje), väčšina Ukrajincov hovorí suržikom (zmiešaninou ruštiny a ukrajinčiny).

Nezabudnime – hovoríme o Ukrajine a jej západnej časti. Rozloha Ukrajiny, druhého najväčšieho európskeho štátu (po Rusku) je taká veľká, že tí na Západe sú si s tými na východe vzdialení kultúrne, jazykovo, historicky, ľudsky. Ukrajina má rozlohou 603 628 kilometrov štvorcových. Na porovnanie – Slovensko má rozlohu 49 035 kilometrov štvorcových – a ako ďaleko má Bratislava k mojej rodnej Gelnici…, a to tu zatiaľ žijeme v mierovom čase. Podľa sčítania ľudu v roku 2001 mala Ukrajina 41 167 336 obyvateľov. V súčasnosti podľa nepotvrdených odhadov ich je 30 miliónov, niektorí uvádzajú číslo 25 miliónov. Časť ušla do Ruska, časť na Západ, tí všetci by sa prípadne mohli vrátiť. No sú státisíce mladých mužov, ktorí sa už nevrátia nikdy. Diana Pančenko vo videu ukazuje cintoríny plné žlto-modrých vlajok – a už nestačia. A hovorí, že vo Verchovnej rade práve prijali zákon, ktorý vyraďuje z evidencie invalidov, aby ich mohli povolať na front…

 

Diana Pančenko je opozičná novinárka, ktorú, tak ako Anatolija Šarija, obviňujú z vlastizrady a trestne ich stíhajú. Ich novinársku investigatívnu prácu možno sledovať denne na YouTube, majú milióny sledovateľov. Diana Pančenko sa obrátila na medzinárodné novinárske organizácie so žiadosťou preskúmať, čo sa stalo jej kolegom, ktorí sú buď v domácom väzení alebo zmizli bez stopy (pozri Matky, vlasť je v ohrození). Doteraz bez odozvy. Anatolij Šarij ešte za prezidentovania Janukovyča a po tom, ako odhaľoval širokú ukrajinskú korupčnú sieť, musel ujsť, najprv do Litvy a potom do Holandska, kde získal azyl EÚ. Odvtedy naňho podal trestné oznámenie ďalší ukrajinský prezident Porošenko a po ňom aj Zelenskyj, ktorého korupčné schémy a podozrenia zo zločinov Anatolij Šarij odhaľuje aj v súčasnosti – ale zo zahraničia.

 

To druhé video je osobitne pikantné, pretože hovorí o vražde člena ukrajinského vyjednávacieho mierového tímu. V tom temnom čase sa udialo niečo, čoho dôsledky ešte len uvidíme.

* * *

Tí dvaja muži stredného veku, prechádzajúci sa po letnom krásnom slnečnom Kyjeve vzdialenom tisícky kilometrov od surových bojov, sú ukrajinskí vlastenci, úplne z iného pólu ako opoziční novinári, ktorí museli z Ukrajiny ujsť. Obaja sú blízki Zelenskému, obaja veľmi úspešní a podľa všetkého aj veľmi bohatí muži. Gordon urobil pred prezidentskými voľbami veľké interview s Vladimírom Zelenským, aby sa všemožne pričinil o Porošenkov pád, pretože ten kradol tak, že sa to už všetkým prejedlo. Po nástupe do funkcie prezidenta začal si všímať Zelenského prešľapy, no po napadnutí Ukrajiny sa sústreďuje už len na mediálny boj za víťazstvo Ukrajiny a denne produkuje propagandistické videá. Sú plné nenávisti k Putinovi, v zanietení mu môže konkurovať iba kremeľský vlastenec a propagandista Vladimír Soloviev (samozrejme, videné ruskými očami). Spolubesedník Dmitrija Gordona Alexej Arestovič je veľmi úspešný bloger, pôvodne spravodajský dôstojník, chvíľu aj herec, potom blízky spolupracovník Zelenského, ktorý pôsobil v jeho administratíve ako poradca. O uvoľnenie z funkcie požiadal po tom, ako mu verejne ukĺzlo, že raketa, ktorá zabila civilov, bola ukrajinská, nie ruská.

Vo videu obaja hovoria po rusky, je to ich pracovný jazyk. Príčinu Dmitrij Gordon raz vysvetlil: ruštinou hovorí 300 miliónov ľudí na svete – a on chce, aby mu rozumeli aj Kazachovia, aj Kirgizi… Nepovedal, že aj Ukrajinci, ale dá sa to pochopiť. Napokon – každý deň u nás stretávame utečencov, z ktorých som po ukrajinsky nepočula hovoriť zatiaľ takmer nikoho (rozoznávam to, pretože od školských čias som počúvala z rozhlasu po drôte vysielanie Hovorit Priašiv a na Spiši rozumieme aj reči Poliakov, aj reči Rusnákov. Veď sme všetci svoji.) Tí najmladší Ukrajinci sa už učia angličtinu, ktorá má šancu stať sa dorozumievacím jazykom podobne, ako bola v mnohonárodnostnom Sovietskom zväze ruština.

Tu sú výňatky z rozhovoru, ktorý má milióny zobrazení a dáva možnosť nahliadnuť do krajiny v našom bezprostrednom susedstve bez predsudkov a bez hystérie:

Alexej Arestovič: Problém Ukrajiny je, že od samého počiatku nezávislosti tu vyhrávali darebáci. Tí vytvorili Systém, ktorý umožňuje cez špekulácie získavať moc a kradnúť.

Výsledkom toho je absencia rakiet dlhého doletu vyrábaných na Ukrajine a mnoho ďalších vecí, ktoré prispeli k oslabeniu obranných síl a začiatku vojny. Vojna poskytla historickú šancu poraziť Systém korupcie, navždy ho pripraviť o schopnosť parazitovať na štáte a občanoch. Po vojne nás ale čaká nové nebezpečenstvo – neupadnúť do nenávisti, nezabíjať sa navzájom namiesto toho, aby sme si uvedomili historickú šancu. A tiež si pripomenúť, že hlavnou úlohou Ukrajiny je vyhrať nielen vonkajšiu, ale aj vnútornú vojnu.

Poctiví talentovaní ľudia by mali zničiť starý Systém a vytvoriť nový, stanoviť nové princípy, podľa ktorých budú ľudia rásť a v ňom povstanú: poctivosť, talent a efektivita, aby sme sa vyrovnali Európe, do ktorej mierime.

Dmitrij Gordon a Alexej Arestovič o súčasnosti a budúcnosti Ukrajiny:

Ukrajinu čakajú tri nástrahy, ktoré nás môžu doviesť ku katastrofe.

– Celá stratégia štátu, chrbtová kosť spoločnosti je viazaná na Rusko. Keď sa Rusko zrúti, prídeme o základný zahranično-politický mýtus, pretože sa bez Ruska a Putina nevieme v myslení zaobísť. Okrem vojny s Ruskom nemáme žiadnu špecifickú rozvojovú agendu, žiadnu ideológiu, neexistuje vízia a stratégia na desiatky rokov dopredu.

– Vnútropolitický a spoločenský základný mýtus bol zredukovaný na vojnu a hrdinstvo armády, ktorá neposkytuje iný pohľad než vojnu. Vojaci sú určite hrdinovia, ale prichádzajúc z frontu, navyknutí všetko riešiť silou a zbraňami, požadujúc spravodlivosť, predstavujú pre civilné obyvateľstvo aj veľké nebezpečenstvo. Ak padne mýtus o hrdinských bojovníkoch, nastane v spoločnosti frustrácia. Ale neexistuje iná alternatíva. Milión dvestotisíc mužov v zbrani je veľká sila, ktorá sa vráti…

Pritom absencia stratégie hospodárskeho rastu Ukrajiny do ďalších rokov podkopáva nádej na svetlú budúcnosť, znižuje motiváciu ako u civilistov na Ukrajine, tak v zahraničí a v armáde.

– To všetko, znásobené psychickou únavou z dlhej vojny, kladie míny pod samotný základ spoločnosti, čo po vojne môže viesť k vážnym následkom. Bez výrazného hospodárskeho rastu nedosiahneme národnú bezpečnosť, nevytvoríme podmienky na návrat našich občanov domov a nebudeme vedieť riešiť následky vojny. A to všetko na pozadí možného druhého kola vojny.

 

Hrdinstvo musíme nahradiť realizmom. Pred ruskou inváziou s nami Západ nerátal. Bez hrdinstva by sme prvé dni a týždne nezvládli. Vďaka hrdinstvu sme prežili tie najťažšie dni a stále bojujeme. Hrdinstvo je kompenzáciou za nedostatok systematickej práce a efektívneho systému. Hrdinstvo sme museli prejaviť len preto, že za tridsaťdva rokov nezávislosti sme systematicky ničili vlastnú ekonomiku a národný bezpečnostný systém.

Dnes sme úplne závislí od partnerov.

Aby sa naše plány stali realitou, potrebujeme, aby sa plne zhodovali s plánmi našich partnerov.

Ale: ak chceme svoje plány realizovať na základe vlastných národných záujmov, zásad a hodnôt – musíme sa pozdvihnúť v prvom rade ekonomicky. A tu hrdinstvo už nemôže hrať rolu. Aby sme sa z tejto situácie dostali a už do nej nikdy nepadli, je nutné systematicky budovať ekonomiku a samostatný národný bezpečnostný systém, ako má Izrael, Poľsko a Turecko.
Musíme vybudovať systém, kde nepotrebujete na prežitie hrdinstvo. Až potom môžeme s partnermi hovoriť ako rovný s rovným, pretože im okrem ochrany spoločných hodnôt máme čo ponúknuť.

* * *

Tak, ako je Ukrajina veľká rozlohou, je v nej množstvo protichodných názorov, ktoré by sme mali poznať. Bolo by to užitočnejšie, ako tie „vyšivanky“ a propaganda. Dnes je všetko podriadené vojne, pretože Ukrajina sa bráni pred agresorom.
No príde čas, keď budeme chcieť počuť, prečo Diana Pančenko a Anatolij Šarij musia žiť vo vyhnanstve, hoci sú nemenej vlasteneckí, ako ich šťastnejší kolegovia Gordon a Arestovič.
Sme na ich strane!

Zpět na obsah

[VB]