Pravda je vždy prvou obeťou vojny

Úvodné foto – Plagát k filmu Alexander Nevský. Zdroj: Flickr

Keď prepukol terajší konflikt medzi Ruskom a Ukrajinou, objavili sa vo svete početné návrhy na riešenie sporu. Väčšinu tvorili radikálne riešenia zvýhodňujúce buď jednu alebo druhú stranu. Veľmi málo sa vlády, svetové inštitúcie i jednotlivci zaoberali myšlienkou, ktorú kedysi vyslovil najdlhšie slúžiaci indický premiér Džaváharlál Néhrú: „Každá voja sa raz skončí vyjednávaním. Prečo nevyjednávať hneď?“

Predstavme si, že svetoví štátnici by sa už na začiatku konfliktu riadili Nehrúovým bonmotom, presadili by čo najskoršie zastavenie paľby a prinútili obe strany, aby zasadli za rokovací stôl. Nepochybujem, že do dnešných dní by sotva dospeli k dohode prijateľnej pre obe strany, stále by sa hádali a obviňovali. Rozdiel by bol v tom, že zastavenie bojov by zachránilo desaťtisíce životov na oboch stranách frontovej línie a ľudia by tam stále mali kde bývať a kde pracovať. Vieme veľmi dobre, že náznaky takéhoto možného prímeria vtedy existovali, ale pominuli potom, keď Kyjev neočakávane navštívil britský premiér Boris Johnson. Ukrajina, zrejme pod dojmom sľubovanej pomoci predstavujúcej víťazstvo, dala potom prednosť pokračovaniu v boji a tým aj ničeniu a krviprelievaniu. Namiesto rozhovorov, ktoré by mali neznámy koniec niekedy v dávnej budúcnosti.

Nebol by to prvý prípad v novodobých dejinách, keď by ľudstvo dalo prednosť rozhovorom. Na Kórejskom polostrove sa 25. júna 1950 začala krvavá vojna, konflikt trval tri roky a zahynulo v ňom vyše tri milióny ľudí. Na bojisku nastala po čase patová situácia a nakoniec obe strany súhlasili s prímerím, ktoré začalo platiť 27. júla 1953. V podstate aj teraz, po sedemdesiatich rokoch, platí tam len prímerie a obe strany zatiaľ nedospeli k riadnej mierovej dohode. Možno práve preto sa medzi návrhmi na riešenie súčasného konfliktu na Ukrajine objavuje z času na čas s určitými obmenami aj takzvaný kórejský model, teda najskôr dosiahnuť zastavenie paľby a doriešenie celého sporu prenechať budúcej generácii. Možno nie budúcej, ale až tým nasledujúcim generáciám. Inak, aj táto myšlienka má svojho otca. Navrhol ju kedysi dávno čínsky vodca Teng Siao-pching, ktorý tiež dospel k názoru, že otázku zjednotenia Číny vrátane Taiwanu treba odložiť na dobu, keď na oboch stranách utíchnu emócie.

Existujú mnohé ďalšie príklady, ale tie zároveň poukazujú na dvojtvárnosť sveta, keď za ten istý čin je niekto trestaný a iný nie. Izrael od júna 1967 okupuje palestínske územie, ale nespomínam si, že by mu Západ vyhlásil nejaké väčšie embargo ako formu nátlaku. A ak aj boli nejaké formy trestu, boli len symbolické a už pominuli.

V roku 1974 Turecko obsadilo severnú časť Cypru. Dodnes tam existuje bábková turecká republika, ktorú v podstate svet neuznáva, ale to je všetko.

Čím dlhšie trvá vojna na Ukrajine, tým viacej dospievam k presvedčeniu, že cieľom riešení navrhovaných Západom nie je záchrana samotnej Ukrajiny, ale nádej, že dlho trvajúce boje oslabia Rusko natoľko, že to urýchli jeho kolaps. Nebol by som rád, keby sa vyplnili moje slová, ktoré som povedal ukrajinskému robotníkovi pracujúcemu na chatke v našej záhradke tri dni po tom, ako sa vojna začala: „Budete bojovať až do posledného Ukrajinca, ale nie za Ukrajinu.“

Tak, ako v mnohých iných konfliktoch, aj v tomto sa prvou obeťou stala pravda. Dovtedy sme mali zachované aspoň zdanie objektivity informácií, ktoré šírili naše médiá. Ak sa človek nemohol dopátrať po niektorých faktoch v našich novinách, mal možnosť voľby vyhľadal si na internete alebo v televízii názory inej strany. Naša múdra vláda okamžite po vypuknutí vojny zablokovala médiá s neželanými názormi a ak niekto mal odvahu šíriť ich, bola ochotná ho za to dokonca aj trestať. Tento stav trvá dodnes napriek tomu, že už máme inú vládu.

Niekedy vznikajú paradoxné situácie. Po niekoľkých mesiacoch bojov som pátral po nejakých objektívnych údajoch zodpovedajúcim realite, lebo tým naším médiám som akosi nemohol veriť. Preto som zvolil metódu porovnávania informácií z viacerých zdrojov. Na internete som našiel aj údaje ukrajinskej strany. Začal som tým, že som sa pozrel, čo tam uvádza Kyjev o ruských stratách. Boli tam do detailov uvedené všetky ruské straty vojakov, ako aj bojovej techniky. Potom som sa pozrel, čo Ukrajina uvádza na tej istej stránke o svojich stratách. Bola tam len jedna krátka veta napísaní veľkými písmenami: „Hrdinovia Ukrajiny sú nesmrteľní.“

Chápem, že hrdinom by mal byť každý vojak, ktorý sa dobrovoľne prihlásil do armády a potom zahynul v boji za svoju vlasť. Len nechápem, ako sa k pojmu „hrdina“ môže dostať aj kus ocele sformovanej do podoby tanku alebo dela. Ako v iných konfliktoch, aj v tomto sa teda naplnili slávne slová prvého nemeckého kancelára Otta von Bismarcka: „Nikdy sa neklame toľko, ako pred voľbami, počas vojny a po poľovačke.“ Bežní občania majú už bohaté skúsenosti s pravdivosťou kancelárovho bonmotu v prvých dvoch prípadoch. Príslušníci poľovníckych spolkov nám istotne radi potvrdia, že platí aj u nich.

Niektoré naše médiá sa v prvých týždňoch konfliktu až predbiehali v porušovaní toho, na čo sú určené: prestali poskytovať presné, pravdivé a overené informácie. A keď už aj samotní redaktori mali pochybnosti o pravdivosti nejakej správy, uverejnili ten nezmysel, ale zaštítili sa frázou: „Túto správu nemožno overiť z nezávislých zdrojov.“ Uverejňovali teda často úplné hlúposti. (Príklad – babka pozvala ruských vojakov na pirôžky a všetkých otrávila; druhý príklad – britská spravodajská služba zistila, že Putin už nežije a na verejnosti ho zastupuje dvojník.) Zároveň sa niektoré udalosti zatajovali, iné zveličili alebo opakovali donekonečna. Ak by som sa mal spoliehať len na informácie našich mainstreamových médií, tak by som nevyhnutne nadobudol dojem, že ukrajinská armáda je už pod Moskvou a prezident Zelenskyj sa ďalekohľadom pozerá na vežičky Kremľa.

Ako príklad môžem uviesť dobre známy prípad Hadieho ostrova. Je to malý skalnatý výbežok v Čiernom mori pri pobreží Ukrajiny o rozlohe asi 50 hektárov. Hneď na začiatku vojny ho ruské námorníctvo chcelo obsadiť, preto vyzvali tamojšiu posádku, aby sa vzdala. Jeden z obrancov, údajne to bol Roman Hrybov, im zakričal: „Idi na chuj!“

Ukrajinská strana na základe tohto výkriku tvrdila, že všetci obrancovia ostrova radšej volili smrť, ako by sa mali vzdať Rusom. Prezident Zelenskyj vyhlásil všetkých za hrdinov a tí, čo v bojoch zahynuli, dostali dokonca najvyššie štátne vyznamenanie. Nielen na Ukrajine, ale aj po svete sa objavili tričká s tým hanlivým výkrikom Romana Hrybova. O pár dní sa posádka ostrovčeka vzdala bez boja a jej 82 členov vrátane autora toho slávneho výroku, sa ocitlo v ruskom zajatí. Prvú časť príbehu naše médiá uvádzali často a rozvádzali ju do podrobností, ale potom, ako „hrdinovia“ dali prednosť zajatiu pred nezmyselným bránením pozícií na holej skale do posledného náboja, médiá držali bobríka mlčania.

Dom odborov v Odese 2. mája 2014. Foto: Wikimedia.org

Najviac ma prekvapilo to, že mnohí autori článkov, komentárov a rozhovorov majú síce vysokoškolské vzdelanie, ale nepostrehol som, že by sa vo svojich analýzach riadili jedným zo základných filozofických zákonov, teda zákonom kauzality, ktorý platí v prírode, fyzike, i v spoločnosti, skrátka všade. Nič sa predsa nedeje len tak samo od seba, každá zmena vo svete má svoju príčinu a každá príčina má svoj následok, teda reakciu. Naši novinári málokedy spomínajú, čo sa dialo predtým, ako si Rusko opäť prisvojilo Krymský polostrov a prečo tak urobilo. Neinformovali nás, prečo Kyjev nereagoval, keď príslušníci radikálneho Pravého sektora zaživa upálili 2. mája 2014 v Dome odborov v Odese (prevažuje je tam rusky hovoriace obyvateľstvo) 32 ľudí. Okrem tých zaživa upálených šiestich zastrelili, keď sa pokúšali ujsť z horiacej budovy a desiatich, ktorým sa to podarilo, potom umučili. Nespomínam si, že by svet nejako rázne zareagoval na tento evidentný zločin a žeby ukrajinské úrady prípad riadne vyšetrili. Naopak, jeden z organizátorov, Igor Palica, bol potom vymenovaný za guvernéra Odeskej oblasti. Za odmenu?

Bez širšej odozvy ostalo aj rozhodnutie ukrajinských úradov zrušiť ruštinu ako úradný jazyk napriek tomu, že v početných regiónoch na východe a juhu krajiny používajú tento jazyk nielen Rusi, ale aj mnohí Ukrajinci a iné národnosti. Zatiaľ čo ochrana národnostných a iných menšín je v Európe doslova posvätná, keď túto zásadu porušuje Kyjev, premúdra Európa a Spojené štáty to prechádzajú mlčaním.

Každý, kto sa v živote aspoň trocha zaoberal dejinami, musí dospieť k názoru, že v niektorých kruhoch na Západe existuje doslova posadnutosť Ruskom. Spočiatku som si naivne myslel, že na vine nie je Rusko, ale že vinný bol komunizmus (vtedy sa boj viedol najmä proti nemu). Keď sa komunizmus pominul, tak to vyzeralo, že na vine je samotný Sovietsky zväz. Lenže, ani ten už neexistuje. Ukázalo sa, že za pôvodcu zla považujú samotné Rusko a to už celé stáročia. Priviedlo ma na to sledovanie filmu Alexander Nevský a následné pátranie po podrobnej udalosti na internete.

Film vytvorili velikáni ruskej kultúry, režisérom bol Sergej Ejzenštejn, pôsobivú hudbu skomponoval Sergej Prokofjev. Film vykresľuje svojským spôsobom inváziu nemeckých rytierov do Ruska v polovici 13. storočia. Pre súčasného diváka sa niektoré scény zdajú až prehnané a patetické. Treba dodať, že tak sa javili úradom aj v čase vzniku filmu v roku 1938, preto jeho premietanie v Sovietskom zväze zastavili. Bolo to v čase paktu Molotov-Ribbentrop, vláda zrejme nechcela zbytočne dráždiť Nemcov. Lenže, už o tri roky film premietali, a to opakovane, vo všetkých kinách Sovietskeho zväzu, lebo režisér dokázal predvídať, že krajina bude opäť čeliť hrozbe a zasa to budú Nemci.

Na základe sledovania filmu som pátral po ďalších podrobnostiach na internete. Treba uviesť, že to bolo už dávnejšie, niekedy pred vyše desiatimi rokmi. Tak som sa dozvedel, že najskôr sa tam v ústí rieky Neva v roku 1240 odohral boj so Švédmi, ktorí sa snažili využiť oslabenie moci ruských kniežat následkom bojov s Mongolmi. Švédi neuspeli a musel sa stiahnuť. O necelé dva roky zaútočili na tom istom mieste nemeckí rytieri. Tak Švédi, ako aj nemeckí rytieri nekonali svojvoľne, ale zaštítili sa výzvou pápeža Gregora IX., ktorý vo svojej bule apeloval na kresťanov, aby obrátili pravoslávnych na pravú vieru. Pápež označil pravoslávnych Rusov dokonca za nepriateľov.

Niektoré zdroje uvádzajú, že pod velením veľmajstra Livónskeho rádu Andreasa von Velvena sa na bojisku zhromaždilo asi 20 tisíc ozbrojencov, pričom jadro tvorilo asi 600 rytierov v ťažkom brnení. Niekedy v minulosti som sa dočítal, že rytieri si boli takí istí víťazstvom, preto viezli so sebou aj početné nádoby na krstenie tých pohanov a nepochybne aj základnú zásobu svätenej vody.

Nemeckí rytieri sa s ruskými oddielmi stretli 5. apríla 1242 na Čudskom jazere v takzvanej ľadovej bitke. Knieža Alexander najskôr takticky ustúpil a vlákal rytierov na tenký ľad jazera. Rytieri, presvedčení o svojom úspechu, ho prenasledovali. Alexander chcel práve to. Ľad pod váhou rytierov v ťažkom brnení sa prelomil a mnohí sa utopili.

Keď si to dáme dohromady, tak obe bitky boli súčasťou krížovej výpravy s požehnaním samotného pápeža s cieľom zlikvidovať pravoslávie.
A zrejme táto výzva platí dodnes, lebo úsilie poraziť Rusko sa neustále opakuje. Keď som nedávno hľadal údaje o tejto bitke na internete, neuspel som. Fakty, pred pár rokmi ešte celkom bežné, sa dnes získavajú akosi veľmi ťažko.

Niektoré súčasné zdroje sa totiž snažia význam bitky na Čudskom jazere zľahčovať. Vraj išlo len o malú pohraničnú šarvátku, zahynulo v nej len dvadsať teutónskych rytierov a šiestich Rusi zajali. Zatajujú fakt, že rytierov vtedy vždy sprevádzala početná družina a pešiaci. Skrátka, na takýto postoj niektorých historikov možno najlepšie uplatniť výrok Karla Čapka, že „polopravda je nebezpečnejšia ako lož, lebo ľudia jej ľahšie uveria, ako lži“.

Podľa iných zdrojov sa do bojov zapojilo až 20 tisíc ozbrojencov, pričom rytieri tvorili iba jadro armády. Nemeckí križiaci po porážke požiadali o mier a potom sa dlhý čas nepokúšali o nájazdy do Ruska. Neskôr bol Alexander vyhlásený za svätého a odvtedy na počesť bitky ho svet pozná pod menom Alexander Nevský. Od tých čias sa traduje jeho výrok, ktorý parafrázuje Matúšovo evanjelium a ktorý odznel aj vo filme: „Ktokoľvek príde k nám s mečom, mečom aj zahynie.“

Bol to prvý v histórii známy pokus zlikvidovať Rusko pod zámienkou obrátiť jeho obyvateľov na pravú vieru a práve Alexander Nevský prispel k tomu, že výboje sa na istý čas zastavili. Oveľa vážnejším bol pokus cisára Napoleona zorganizovať nepremyslenú výpravou a obsadiť Moskvu. V 20. storočí pokus zopakoval Adolf Hitler. V pokojnejších obdobiach sa snahy o ovládnutie Ruska zmenili na poučovanie, kritizovanie a úsilie napraviť ho. Nebolo to len v období existencie Sovietskeho zväzu. Aj v čase, keď v Rusku vládli spojenci, si západ neodpustil pokus usporiadať pravidelné školenie ruských politikov.

Jeden prípad približuje britský diplomat, novinár a tajný agent Bruce Lockhart. Vo svojej knihe Pamäti britského agenta opisuje stretnutie a rozhovor s predsedom ruskej Dočasnej vlády Alexandrom Kerenským v roku 1917, počas ktorého postrehol predsedovo pohoršenie nad neustálym tlakom zo strany spojencov. „Ako by sa páčilo Lloydovi Georgeovi (vtedajšiemu britskému premiérovi), keby za ním prišiel nejaký Rus a radil mu, ako treba spravovať anglický ľud?“ Potom dodal: „Robíme len to, čo ste robili vy pred stáročiami, ale snažíme sa to urobiť lepšie – bez Napoleona a bez Cromwella.“

V poslednom čase zaujal pozornosť kultúrnej verejnosti ruský film Biely tiger. Nakrútil ho režisér Karen Šachnazarov, ktorý sa podieľal aj na príprave scenára. Film bol dokončený v roku 2012 a tento dátum si treba pamätať (spomeňte si na film Alexander Nevský z roku 1938). Spočiatku vyzerá film ako zaujímavá vojenská dráma, z ktorej sa postupne vykľuje niečo ako rozprávka pre dospelých, ale so silným posolstvom. Rozoznať tam dva symboly. Záhadný nezničiteľný tank ako symbol triumfu nemeckého ducha a tankista Ivan Najdenov predstavujúci ruské odhodlanie vzdorovať nepriateľovi. Najdenov je doslova posadnutý myšlienkou zlikvidovať záhadný tank, ale neuspeje. Na konci vojny sa v Berlíne veliteľ pýta tankistu, prečo neoslavuje víťazstvo. Najdenov odpovedá, že niet čo oslavovať. Biely tiger predsa stále existuje. Možno sa zasa objaví o tridsať, možno o osemdesiat a možno až o sto rokov.

Tu vlastne by mal film končiť, ale režisér prekvapujúco zaradí na záver scénu preživšieho Hitlera. Nemecký vodca vedie monológ a pozorne ho počúva záhadný muž, ktorému nevidieť do tváre. Hodnotí následky vojny pre Nemecko, ale uvádza aj to, prečo vôbec tá vojna vznikla. Hitlerove slová možno zhrnúť do pár viet. Začína kritikou Západu, ktorý oddávna sa zaoberal dvomi myšlienkami, ale nedokázal ich vysloviť nahlas. Konštatuje, že Európa nikdy nemala rada Židov a celý život sa bála Ruska. Iba Nemci našli odvahu urobiť to, o čom Európa len snívala, že to raz urobí. „Povedali sme si: spojíme tieto problémy a vyriešime ich súčasne a navždy,“ tvrdí Hitler a dodáva, že vojna nemá začiatok ani koniec.

Leopold Moravčík (*1944) je jeden z najvýznamnejších slovenských zahraničnopolitických novinárov 70. až 90. rokov XX. storočia. Narodil sa v Lúčkach, okres Ružomberok, vyštudoval žurnalistiku na FF UK; postgraduálne medzinárodné vzťahy a právo na PF UK v Bratislave; zahraničnopolitickú žurnalistiku na Fakulte žurnalistiky UK v Prahe. Aktívne pôsobil v Československej televízii do roku 1990 ako moderátor a komentátor, neskôr v denníku Pravda. Po roku 2000 bol činný predovšetkým ako pracovník štátnej správy (Ministerstvo školstva SR a Kancelária prezidenta SR) a zároveň ako autor literatúry faktu.