Povedzte mi, ako sa to má skončiť

„Kedy sa to skončí?“ opýtala sa americká vojnová novinárka generálplukovníka ukrajinskej armády Olexandra Syrského, ktorý velí pozemným silám v ukrajinskej armáde.
„I don’t know,“ odpovedal stroho.

Generálplukovník velil Antiteroristickej operácii po víťaznom Majdane, keď Ukrajinci z Kyjeva poslali tanky na rusky hovoriacich Ukrajincov na východe, vyznamenal sa v bojoch, ale po krvavých bitkách pri Debaľceve, keď Západ garantoval prímerie a potom sa v Minsku dohodli jeho podmienky, mal na starosti stiahnutie vojsk od Debaľceva. Olexandr Syrskyj se narodil vo Vladimirskej oblasti v Sovietskom zväze, vyštudoval vyššiu vojenskú veliteľskú školu v Moskve a až do rozpadu Sovietskeho zväzu slúžil v delostrelectve Sovietskej armády v Afganistane, Tadžikistane – a Československu. Od roku 2013 bol prvým zástupcom náčelníka Hlavného veliteľského strediska ozbrojených síl Ukrajiny a bol zapojený do vtedajších procesov spolupráce s NATO. V novembri 2013 v mene ministerstva obrany dohodol zmeny v ukrajinskej armáde podľa štandardov NATO. Taký ukrajinský Petr Pavel.

Sledovala som debatu v televíznom štúdiu, odznela táto odpoveď ukrajinského vysokého dôstojníka a diskutujúci profesor MGIMO na rovnakú otázku – kedy sa to skončí – po chvíli uvažovania povedal: „Nikdy.“

Prvý gubernátor vzbúrenej Doneckej ľudovej republiky Alexander Zacharčenko na otázku spisovateľa Zachara Prilepina, čo bude robiť, keď už nebude vojna, (2015) odpovedal:

Nebude vojna? Bude. Ako sa začala druhá svetová? Tiež z takýchto zdanlivo nepochopiteľných konfliktov: raz Poľsko, potom Československo, inokedy Fínsko… A teraz Donbas, nasleduje Sýria… Pozrime sa pravde do očí. Teraz sa pochytíme naplno. Už sme sa. Vychádzajúc zo skúseností, z histórie, prejdú dva-tri roky /* a pochytíme sa. Všetko, čo má byť vyriešené krvou a železom, bude vyriešené krvou a železom a ničím iným. Bez použitia sily sa nedá odstrániť z Bezpečnostnej služby Ukrajiny 70 percent príslušníkov CIA. Nedá sa odstrániť z ich ministerstva obrany všetkých hosťujúcich poradcov… Všetko, čo sa má vyriešiť vojnou, sa skôr či neskôr ňou vyrieši. Akýkoľvek boj sa musí skončiť niekoho víťazstvom a niekoho prehrou. Ak vyriešime to, čo sa stalo, mierovou cestou, tak potom 90 percent ľudí, čo tu zostali, si bude myslieť, že nám ukradli víťazstvo…

/*
(tu sa Zacharčenko mýlil, bolo to až po ôsmich rokoch, pozn. G. R.)

Zacharčenka zabili v auguste 2018. Z prvých veliteľov opolčenstva (povstania) už nežije takmer nikto. Povstali, pretože podľa svojich slov chceli na území, kde sa narodili, kde sa narodili ich predkovia, hovoriť svojím jazykom, žiť podľa svojich predstáv. V privatizácii rozkradnutý majetok vrátiť občanom. Prvým počinom Zacharčenka ako zvoleného gubernátora bolo – znárodnenie…

Prvým zákonom, ktorý prijala Verchovna rada Ukrajiny po prevrate bol ten jazykový. Z Ukrajincov na východe robil druhoradých občanov. Z Kyjeva im odkazovali, že ak sa im nepáči ukrajinčina, môžu ísť do Ruska. (Toto si pamätáme zo začiatku deväťdesiatych rokov voči našim Maďarom. Tiež ich niektorí vyháňali za Dunaj…, našťastie, tu nikto nacionalistickú kartu nedvihol.)

U našich susedov sa rozhorel boj na život a na smrť a ani hlavný veliteľ pozemných vojsk Ukrajiny nevie, dokedy bude trvať.

Obávam sa, že ja sa mieru na Ukrajine nedožijem, ale ešte väčšmi sa obávam, že vojna zachváti aj svet mojej vnučky. Tie plány na vojnovú výrobu zo sveta nezmiznú, majú dlhé lehoty a rozbehnutý stroj nemá iné vyústenie, iba vymlátiť ľudstvo. S nami sa neráta, sme započítateľná strata.

A namiesto odporu k vojne pestuje sa vo verejnom priestore odpor k mieru.

Ukrajina je obeť, dlho pripravovaná obeť. Ukrajinský novinár Jurij Šarij, žijúci už od roku 2012 v exile a s ochrankou, pretože za jeho neochvejné ľudsko-právne postoje naňho vydali zatykač Janukovyč, Porošenko aj Zelenskyj, prináša na svojej stránke živé odkazy, čo sa tam vlastne deje.

Pozri napríklad:

My „chcimírové“ sme zväčša ľudia pomerne sčítaní a nemienime páliť na hranici Vojnu a mier len preto, že Lev Nikolajevič Tolstoj bol Rus a nejaký pomätenec sa rozhodne opäť veliť, čo sa čítať smie a čo nie.

Robert M. Gates: Služba, paměti ministra obrany ve válce. Otevřený a nesmlouvavý pohled do zákulisí amerického vojenského angažmán v Iráku a Afgánistánu. Host – vydavatelství s. r. o. 2016, 630 stran.

Ale o surovej vojne, jej politických príčinách a dôsledkoch napísal zásadnú knihu aj Američan, vlastenec a skúsený spravodajca. Bývalý minister obrany USA a šéf CIA Robert M. Gates (Memoirs of a Secretary at War, 2014.) – odkaz doplnila redakce Disput

Dnes už málokto prečíta šesťsto stranovú knihu, času je málo, treba hystericky písať, najlepšie do mejnstrímu, zatepla! Či sa nám to páči alebo nie, sme rozdelení a dialóg, taký vyzývaný v roku 1989, dávno zamrzol. Tých z druhej strany barikády preto ani nejdem pozývať do diskusie, im je už všetko jasné – aj keď nič nevedia, vedia to hodnotiť (pozri Zdeněk Mlynář Mráz příchází z Kremlu). Ale my premýšľajme spolu o záveroch, ku ktorým ten skúsený muž americkej politiky dospel, keď slúžil svojej vlasti a bol svedkom mnohých konfliktných situácií. (A tak v duchu si pomyslime, akú knihu by asi napísal veľký – Naď, ale nielen on….) Žiadna vojna nie je spravodlivá!

Robert M. Gates:

Kým som sa stal ministrom obrany, díval som sa na vojny a na počínanie tých, ktorí v nich bojujú, z diaľky, z antiseptických kancelárií Bieleho domu a CIA. Prečítal som však dosť kníh o histórii vojen, o ich sláve, o ich pochabostiach a o ich hrôzach. Služba na poste ministra obrany premenila abstrakciu na realitu, dodala pôvodne antiseptickej skúsenosti krv a hrôzu. Zblízka som mal možnosť vidieť, akú cenu majú zmrzačené a stratené životy.

 

Za štyri a pol roka, čo som bol ministrom obrany, som získal niekoľko ponaučení, z ktorých pre mňa ani jedno nebolo úplne nové. V prvom rade je to bytostná nepredvídateľnosť vojny: akonáhle sú vypálené prvé výstrely alebo spadnú prvé bomby, tak Churchillovými slovami stráca politický vodca nad situáciou kontrolu. Prím hrajú udalosti. Každá vojna podľa všetkého sa začína predpokladom, že bude krátka. Táto predstava sa takmer vždy ukázala ako mylná. A neinak tomu bolo i s vojnami v Iraku a Afganistane, kde po rýchlych a úspešných zmenách režimu nasledovali dlhé a krvavé konflikty. Ako sa vo svetle týchto historických skúseností môže niekto diviť, že sa naše vojny v Iraku a Afganistane začali uberať neočakávaným smerom?

 

Uvedomil som si tiež, že takmer zakaždým, keď začíname nejaké vojenské angažmán – niektorú z našich vojen – chýba nám akékoľvek hlbšie povedomie o povahe nepriateľov a o situácii v teréne…

… Obvykle si nevyberáme a temer nikdy nedokážeme presne predpovedať aký druh vojny nabudúce povedieme. Vždy ma pobaví, keď počujem, ako nejaký vysoký armádny predstaviteľ alebo politik vykladá, že ten či onen druh konfliktu už nikdy nepovedieme. Po Vietname sa naši „experti“ na obranu dušovali, že sa už nikdy nebudeme pokúšať potlačiť povstanie, a nakoniec sme tak učinili ako v Iraku, tak aj v Afganistane. Teraz ich počúvame hovoriť to isté. Tí, ktorí vyhlasujú, že sa v budúcnosti budeme zúčastňovať len určitého druhu vojny, neberú do úvahy našu minulosť a zabúdajú, že naši protivníci nemajú o nič menšiu možnosť voľby než naši budúci prezidenti. Počas štyroch desaťročí, ktoré uplynuli od vojny vo Vietname, boli naše predpovede, kde sa budeme vojensky angažovať, a to dokonca aj v horizonte šiestich bezprostredných nasledujúcich mesiacov, vždy perfektné: ešte nikdy sa neukázali ako pravdivé, ani na Grenade, ani na Haiti, v Paname, v Líbyi (dvakrát), v Iraku (dvakrát), v Afganistane. Na Balkáne či v Somálsku. V otázke predvídania budúcich konfliktov – o aký typ boja pôjde a čo všetko k nemu budeme potrebovať – sa musíme naučiť väčšej pokore. Vojny je omnoho ľahšie začať, ako sa z nich neskôr vymotať. Tí, ktorí sa pýtajú na únikové stratégie alebo na to, čo sa stane, keď sa naše predpoklady nepotvrdia, sú len málokedy vítaní pri konferenčnom stole, kde horúce hlavy argumentujú pre vojenský zásah; tak tomu bolo, keď volali po invázii do Iraku, po intervencii v Líbyi a Sýrii alebo po bombardovaní iránskych jadrových zariadení. Námietky proti vojenskému zásahu sa takmer nikdy netýkajú toho, či na to máme prostriedky, ale spravidla len či je to múdre rozhodnutie. To napokon výstižne vyjadril Petraeus (bývalý riaditeľ CIA, pozn. G. R.) v skorých fázach irackej kampane, keď sa opýtal: „Povedzte mi, ako sa to má skončiť.“ Táto otázka až príliš často nie je vôbec položená, nieto aby na ňu niekto ráčil odpovedať.

 

Z vojny si možno vziať ešte jedno, úplne posledné poučenie, na ktoré až príliš často zabúdame. Sme totiž očarení modernými technológiami a všetkým, čo môžu dokázať vďaka pokroku v oblasti presnosti, využitia senzorov, informácií a satelitnej technológie. V Nevade niekto stisne tlačidlo a o pár sekúnd neskôr v Mosule vyletí do povetria malé nákladné vozidlo. Bomba zničí dom napravo, ktorý bol cieľom útoku, a ponechá nedotknutú budovu stojacu naľavo. Z vojny sa v očiach až príliš mnohých ľudí vrátane bezpečnostných „expertov“, členov Kongresu, predstaviteľov exekutívy ako aj americkej verejnosti stala arkádová videohra či akčný film. Je zbavená krvi, bolesti a zápachu. Ako som však v septembri 2008 uviedol pred armádnym publikom na pôde Národnej univerzity obrany, vojna je „nevyhnutne tragický, neefektívny a neistý podnik“. Varoval som, aby sa dívali skepticky na systémovú analýzu, počítačové modely, teórie hier alebo doktríny, ktoré svedčia o opaku. ,Dívajte sa s rezervou,‘ pokračoval som, ,na idealizované, triumfalistické či etnocentrické predpovede budúcich konfliktov, ktoré sa pokúšajú postaviť na hlavu nemenné princípy vojny: akože nepriateľ je zabitý, ale životy našich vojakov a nevinných civilistov sú ušetrené, naši protivníci sú vydesení, šokovaní alebo ohromení tak, že sa vzdajú namiesto toho, aby sme ich museli dobýjať kopec za kopcom, dom od domu, blok od bloku.‘ Citoval som generála Williama T. Shermana, že ,akýkoľvek pokus o ľahkú a bezpečnú vojnu sa skončí ponížením a katastrofou‘. A skončil som varovaním generála Vinegar Joe Stilwella, že „nech už sa vojna začne akokoľvek, končí vždy v blate. Musí byť vybojovaná v poli. Neexistujú zázračné riešenia ani lacné triky.

 

Musíme byť neustále pripravení a ochotní nasadiť vojenskú silu, keď sa naša bezpečnosť, naše životné záujmy či záujmy našich spojencov ocitnú v ohrození alebo keď čelíme útoku. Podľa mňa by však nasadenie vojenskej sily malo vždy byť až tou poslednou eventualitou a naše ciele by mali byť jasne a realisticky definované. A naši prezidenti musia byť ochotnejší nasadzovať aj iné prostriedky z národného bezpečnostného arzenálu než iba hrubú silu a musia byť v ich používaní obratnejší. Naša zahraničná a národná bezpečnostná politika je teraz až príliš zmilitarizovaná. Nasadenie sily je pre našich prezidentov až príliš ľahké.

Ján Podmanický: Muž, ktorý sadil knihy, Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov 2021, 141 strán.

Chceme mier nie pre Putina, nie pre Zelenského – ale pre tých ľudí, ktorí nemajú na výber a ocitli sa v blate a krvi. Nie je to ich slobodná voľba a nie je a nemôže byť naším vopred určeným osudom nechať sa zatiahnuť do tohto konfliktu. Nedávno mi prišla domov hrubá obálka, bola v nej kniha mladého muža, ktorý po prvý raz vyhral vo svojej obci Stará Bystrica voľby na starostu v roku 2003 – a odvtedy v každých voľbách svoje víťazstvo obhájil. Ľudia zblízka poznajú jeho prácu, preto vedia, komu zverujú svoje osudy. Vidia si do očí nie cez médiá, ale priamo. Preto napríklad Šeliga, promenádujúci sa po všetkých mejnstrímoch, v komunálnych voľbách pohorel. Na rozdiel od Kysučana Jána Podmanického. Próza Muž, ktorý sadil knihy je príbehom s takmer detektívnou záplatkou. Odohral sa počas vojny, je v ňom zrada, ale aj krása odpúšťania. Ján Podmanický bude kandidovať aj v nastávajúcich voľbách, budem mu držať palce! Opäť som si pri čítaní uvedomila, aké je dôležité vyberať si pri voľbách ľudí, ktorým by som zverila kľúče od vlastného domu. Aby nám ho v zápale vlastnej dôležitosti nezapálili rovno nad hlavou.

Všetky vlády sveta sú platené za to, aby svojim občanom zabezpečili právo na život. Zvyšovanie výdajov na zbrojenie prinesie zisky iba tým, pre ktorých je vojna biznis.
Zvyšovanie zbrojnej výroby neprinesie prácu, ale istú smrť! Nikto nám nesmie zakazovať hovoriť o mieri a nikto nám nesmie zakazovať šíriť myšlienky ľudí, ktorí vojnu videli veľmi zblízka. Preto pred ňou varujú.

Pripravila a citáty z knihy Roberta M. Gatesa vybrala Gabriela Rothmayerová