Pochopme ideológie ako komplex ideí, ktorých základnou funkciou je obhajoba záujmov určitej sociálnej skupiny. V moderných, zložito diferencovaných spoločnostiach – keď odhliadneme od lokálnych zvláštnosti – sa o dominanciu usiluje mnoho ideológií, rozhodujúce pozície však majú nacionalizmus, konzervativizmus, socializmus a liberalizmus.

Nacionalizmus sa formuje ako obhajoba záujmov konkrétneho národa. Základom spoločnosti má byť solidarita ľudí, ktorí hovoria tým istým jazykom, rešpektujú ten istý dejinne vytvorený panteón význačných osobnosti. Konzervativizmus sa zasa formoval ako obhajoba záujmov tried, ktorí svoje mocenské ambície zdôvodňovali odvolávaním sa na dejiny, tradíciu. Konzervatívci sú presvedčení, že tí, ktorí vládli predvčerom a včera, majú právo vládnuť aj zajtra a pozajtra. Socializmus sa formoval ako obhajoba záujmov skupiny ľudí, ktorí sa živili schopnosťou pracovať, teda predajom svojej pracovnej sily. Liberalizmus sa zasa formoval ako obhajoba záujmov skupiny ľudí, ktorí boli presvedčení, že za všetko, čo dosiahli, vďačia svojim vlastným výkonom.

Z pozície každej skupiny spoločnosť vyzerala ináč. Z hľadiska nacionalizmu tmelom spoločnosti je spoločný jazyk, spoločná kultúra a spoločné dejiny. Z pozície konzervativizmu spoločnosť držal pokope rešpekt k tradíciám. Ten, kto rozbíjal dejinami posvätené inštitúcie či dejinami otestované hierarchie, ten vlastne rozbíjal spoločnosť. Socialisti sú zasa presvedčení, že spoločnosť by mala byť niečo ako kolektívny podnik a mala by fungovať tak, aby každý jednotlivec mal možnosť rozvinúť všetky svoje pozitívne schopnosti, teda talent a poznatky, ktoré by prispeli k spoločnému úžitku. Z pozície liberalizmu je zasa spoločnosť veľkým konkurenčným trhom, v ktorom sa každý usiluje získať čo najviac pre seba, zároveň však úsilím o vlastný prospech prispieva k prekvitaniu všetkých. Základnou súčasťou liberalizmu je tak obhajoba práv jednotlivcov – práva na vlastníctvo a práva na slobodné prejavenie svojich názorov.

Každá z veľkých ideológií je prítomná v niekoľkých variantoch a v rozličných kombináciách s inými svetonázorovými systémami, a tak na politickej scéne sú prítomní radikálni a umiernení nacionalisti, radikálni a umiernení socialisti, radikálni a umiernení konzervatívci a aj radikálni a umiernení liberáli. Práve liberáli najčastejšie vstupujú do aliancií s inými ideológiami. Tak máme aj liberálny nacionalizmus, liberálny konzervativizmus a liberálny socializmus.

Ideológie sa menia. Niekedy k lepšiemu, inokedy k horšiemu. Zmenil sa nacionalizmus, zmenil sa konzervativizmus a zmenil sa aj socializmus. Najväčšími zmenami prešiel pravdepodobne liberalizmus.

Liberál kedysi bol povestný tým, že predpokladal, že všetkým konkrétnym rozhodnutiam musí predchádzať dôkladná diskusia. Do diskusie vstupovali ľudia s predpokladom, že svoje pravdy, predstavy o tom, ako má fungovať spoločnosť, dokážu racionálnou argumentáciou obhájiť. „Demokrace, toť diskuse,“ hlásal jeden z našich domácich klasikov. Liberál považoval za samozrejmé, že všetci ľudia sú v základe rozumní, a teda sú schopní akceptovať racionálnu argumentáciu. Rozumnosť bola nielen predpokladom diskusie, ale aj jej výsledkom. Veď práve v diskusii sa ľudia učili oceňovať racionálnu argumentáciu a využívať ju.

Dnes sa situácia zmenila. Liberáli predovšetkým zmenili význam slova „diskusia“. Pôvodne to bol rozhovor medzi ľuďmi, ktorí mali rôzne názory, zastávali rôzne postoje. Dnes sa pod diskusiou (v réžii liberálov) rozumie „hrkútanie“, dopĺňanie vzájomne sa potvrdzujúcich hlasov.
Skrátka: M položí infantilnú otázku, M´ pohotovo odpovie a doplní to, čo povie M´´ a ten zasa s ochotou konvertitu, potvrdí bludy M´´´. A poslucháči sú vďační za to, že sa mohli nadýchať vzduchu pobytom na intelektuálnych výšinách.

Z liberalizmu sa stratil aj predpoklad rozumnosti tých „iných“. Racionálni sme len „my“, liberáli, všetci ostatní podliehajú predsudkom, emóciám i ilúziám. Môžeme sa síce pokúsiť naučiť ich (respektíve ich deti) kritickému mysleniu, teda nášmu mysleniu, veľký význam to však nemá. Skrátka, tí „iní“ na to nemajú, a tak raz a navždy zostanú uväznení vo svojej provinčnej zadubenosti. Liberáli kedysi obhajovali práva menšín a vyzývali k tolerancii voči nim. Dnes vyzývajú nie k tolerancii voči menšinám, ale priam k ich adorovaniu. Kedysi liberáli obhajovali slobodu slova, dnes vyhradzujú slobodu len pre „správne“ názory, pričom o tom, ktoré názory sú správne a ktoré nie, rozhodujú oni sami. Namiesto rozmanitosti i rozdielnosti názorov nastúpila povýšenecká jednomyseľnosť tých „správnych“.

Kedysi Antonio Gramsci, významný taliansky marxista a autor Listov z väzenia, prišiel k záveru, že zmeniť spoločnosť nestačí získaním politickej moci, ale len (až) dosiahnutím intelektuálnej hegemónie, teda schopnosti ovplyvniť a trvalo určovať zmýšľanie rozhodujúcej väčšiny spoločnosti. Intelektuálna hegemónia je z dlhodobého hľadiska dôležitejšia ako politická hegemónia. V nadväznosti na idey Gramsciho nová ľavica šesťdesiatych rokov, keď prehrala v priamej konfrontácii s politickou mocou, vyzvala na „dlhý pochod inštitúciami“. To, že získanie intelektuálnej hegemónie je v súčasnosti jediná cesta k trvalej moci, však rýchlo pochopili aj konzervatívci a liberáli, pochopili to skrátka všetci okrem Gramsciho súdruhov. Inými slovami, víťazne pochodujú dnes inštitúciami iní, nie socialisti.

Gramsci a jeho nasledovníci však boli optimistami: stále boli presvedčení, že ide o získanie intelektuálnej hegemónie. Dnes však vieme, že dlhodobo o všetkom rozhoduje mediálna hegemónia. Skutočnú moc majú dnes tí, ktorí vlastnia médiá. Nie tí, ktorí do nich píšu…

Prof. PhDr. František Novosád CSc. je slovenský původně marxisticko-leninský filozof, historik filozofie, překladatel, hlavní redaktor časopisu Filozofia do roku 2006. Specializuje na dějiny filozofie 19. a 20. stol. a výzkum sociální filozofie, je specialistou zejména na filozofii Martina Heideggera, Ernsta Cassirera a Maxa Webera. Do r. 2020 bol vedoucím Oddelenia sociálnej filozofie a filozofickej antropológie na Filozofickom ústave SAV. V současnosti je prorektorem Bratislavskej medzinárodnej školy liberálnych štúdií – BISLA. Mezi posledními z jeho četných publikací jsou Zabudnúť na Marxa (2018) a Elementy filozofickej antropológie (2020).