Izrael verzus OSN

Kolona palestinských sanitních vozů se pohybuje podél hraničního plotu mezi Izraelem a Pásmem Gazy východně od města Gazy 9. ledna 2023 během protestu proti izraelskému zákazu vjezdu diagnostického zdravotnického vybavení do nemocnic v palestinské enklávě. (Foto: Mohammed Abed/AFP Photo, via Avax.news)

UNRWA v akcii. Snímka: FB organizácie

Vojna v Palestíne a úloha OSN

Ako bolo uvedené, po teroristických útokoch Hamasu zo 7. októbra 2023 prišlo k nevídanej izraelskej odvete a cielenému zničeniu pásma Gazy. Hnev Izraelčanov sa dal očakávať, pretože 7. október pre nich predstavoval nevídaný jav, na druhej strane však Palestínčania vnímali útok len ako pokračovanie dlhotrvajúceho konfliktu s množstvom krvavých obetí. Palestína totiž zažívala vojnové násilie pravidelne a počet obetí tam bol tradične veľmi vysoký. Avšak ako uvádza UNRWA, výsledkom roku vojny v Gaze sú mimoriadne vysoké čísla: asi 42-tisíc mŕtvych, skoro stotisíc ranených a 1,9 milióna vnútorne vysídlených z populácie 2,3 milióna osôb. Vysoký počet obetí zaráža najmä pri pomere mŕtvych Izraelčanov a Palestínčanov. Od 7. októbra 2023 pripadá na jedného zabitého Izraelčana asi 30 Palestínčanov. Za zmienku stojí aj porovnanie mŕtvych civilistov pri vojne v Gaze a vojne na Ukrajine. Podľa Úradu vysokého komisára OSN pre ľudské práva je na Ukrajine počet zabitých civilistov skoro 12-tisíc, čo je menej, než počet samotných detských obetí v Gaze. Tam predstavujú deti skoro 30 % všetkých mŕtvych… Zabitých bolo aj 120 novinárov, čo sú čísla nemysliteľné pre akýkoľvek iný súčasný konflikt. Závažným faktom je aj to, že vojnové násilie sa presunulo aj na Západný breh Jordánu, kde nevládne Hamas, ale jeho hlavní politickí odporcovia. Napriek tomu však i tam prišlo na smutnú štatistiku: 700 zabitých, 6000 zranených a asi 10 000 osôb bolo vzatých do tzv. správnej väzby bez obvinenia a rozhodnutia súduČesky.

Závažným javom je aj to, aký dopad ma vývoj vojny na vzťahy medzi Izraelom a OSN. Cítiť to v postojoch medzinárodných inštitúcií a izraelskej reakcii. Ide predovšetkým o konanie pred Medzinárodným trestným tribunálom (ICC), ktoré iniciovala Južná Afrika. V tomto konaní stojí za zmienku postoj obžalobcu ICC, ktorý 20. mája 2024 vydal takéto stanovisko:

Na základe dôkazov zhromaždených a preskúmaných mojím úradom mám primerané dôvody domnievať sa, že Benjamin NETANYAHU, predseda vlády Izraela, a Yoav GALLANT, minister obrany Izraela, nesú trestnú zodpovednosť za nasledujúce vojnové zločiny a zločiny proti ľudskosti spáchané na území štátu Palestína (v pásme Gazy) prinajmenšom od 8. októbra 2023: Vyhladovanie civilistov ako spôsob vedenia vojny…; Úmyselné spôsobenie veľkého utrpenia…; Úmyselné zabitie…; Úmyselné nasmerovanie útokov proti civilnému…; Vyhladzovanie a/alebo vraždy…; Prenasledovanie ako zločin proti ľudskosti…; Iné neľudské činy ako zločiny proti ľudskosti…

Okrem ICC však treba spomenúť aj Medzinárodný súdny dvor (ICJ), ktorý vo svojom stanoviskuČesky z 19. júla 2024 „zastáva názor, že štát Izrael je povinný ukončiť svoju nezákonnú prítomnosť na okupovanom palestínskom území tak rýchlo ako je to možné“. ICJ v stanovisku ďalej uvádza: „Súd je preto toho názoru, že režim komplexných obmedzení, ktoré Izrael uvalil na Palestínčanov na okupovanom palestínskom území, predstavuje systémovú diskrimináciu…“ Taktiež: „Podľa názoru súdu sú izraelské politiky a postupy v rozpore so zákazom násilného presunu obyvateľstva chráneného podľa Štvrtého Ženevského dohovoru, článku 49, odsek 1.“ Dôležitá však bola rezolúcia Valného zhromaždenia OSN zo septembra 2024, ktorá: „Žiada, aby Izrael bezodkladne ukončil svoju nezákonnú prítomnosť na okupovanom palestínskom území… a to najneskôr do 12 mesiacov od prijatia tohto uznesenia“ . Samozrejme, táto rezolúcia je ako politický dokument menej vyvážená než napr. stanovisko ICJ, ale tiež vyjadruje presvedčenie veľkej väčšiny sveta. Hlasovalo za ňu totiž 124, proti bolo 14 a zdržalo sa 43 štátov. Za zmienku tiež stojí, že proti rezolúcii z veľkých štátov hlasovali len USA a Argentína. Najvplyvnejší orgán OSN, Bezpečnostná rada, sa zatiaľ k podobným záverom nedopracoval, a to najmä kvôli právu veta, ktorým disponujú USA.

Utečenci a UNRWA

Pochopiteľne, v centre sporov medzi OSN a Izraelom sa nachádza UNRWA. Tá je hlavným nástrojom pomoci pre palestínskych utečencov, formálne patrí pod OSN, fakticky sa však ocitá pod kontrolou Západu. Agentúru viedliČesky od jej vzniku vždy iba predstavitelia štátov, ktoré mali dobrý vzťah k Izraelu. Šesťkrát išlo o občanov USA, dvakrát o Talianov a Švajčiarov, raz to bol Kanaďan, Brit, Švéd a Dán. V rokoch 1991 – 96 viedol agentúru Turek, avšak práve vtedy boli vzťahy Turecka a Izraela srdečnéČesky – vyvrcholili zmluvou o vojenskej spolupráci a spoločnými vojenskými cvičeniami. Od roku 2020 je generálnym komisárom UNRWA Švajčiar Philippe Lazzarini. Hlavnými donormi sú USA, EÚ a Nemecko a v roku 2022 bol rozpočet organizácie 1,17 miliardy dolárov. Pri počte 6 miliónov palestínskych utečencov v Palestíne a susedných štátoch UNRWA organizuje 58 táborov, 706 škôl s vyše pol miliónom študentov, 140 zdravotníckych zariadení so 7 miliónmi návštev ročne. Zdravotný systém je zvlášť dôležitý a za jeho posledný úspech treba označiť masívne očkovanie proti detskej obrneČesky v Palestíne, ktorá sa v regióne od konca 20. storočia považovala za eradikovanú, ale nedávno sa opäť rozmohla. UNRWA v súčasnosti zamestnáva asi 30 000 ľudí, z toho vyše 13-tisíc v Pásme Gazy. Medzi zamestnancami prevažujú Palestínčania, čo je vzhľadom na nízke odmeny pochopiteľné.

Vzťah agentúry k Izraelu sa vyvíjal rôzne, celkovo však mal skôr klesajúcu tendenciu. V roku 1949 vytvorilo Valné zhromaždenie OSN organizáciu UNRWA na pomoc palestínskym utečencom, ktorí museli po vojne z roku 1948 utiecť zo svojich domovov. V tom čase už pritom existovala Medzinárodná organizácia pre utečencov (IRO), ktorá sa starala najmä o repatriáciu po druhej svetovej vojne, pričom pomáhala mnohým Židom. Boli to ale práve židovské organizácie, ktoré odmietali účasť IRO pri pomoci palestínskym utečencom, pretože sa im nepáčila analógia medzi utekajúcimi Židmi a Palestínčanmi. Preto bola zriadená UNRWA – nemá mandát na repatriáciu palestínskych utečencov, ale má humanitárny a rozvojový mandát, najmä v oblasti zdravotníctva a školstva. IRO postupne do roku 1953 zanikla a veľkú časť jej funkcií i personálu prebral Úrad vysokého komisára OSN pre utečencov (UNHCR), vytvorený v roku 1951. Naopak, UNRWA pôsobila v Palestíne a susedných arabských štátoch naďalej a s jej pôsobením súhlasili izraelské vládyČesky aj po obsadení Palestíny v roku 1967. S rastúcou dominanciou Izraela v regióne však jeho záujem o agentúru klesal. V 21. storočí už boli vzťahy veľmi chladné, čo sa prejavilo aj pri hlasovaniach o predĺžení mandátu UNRWA. Naposledy sa vo VZ OSN o predĺžení mandátuČesky (do júna 2026) hlasovalo v roku 2022 a podľa očakávania, veľká väčšina štátov (157) mandát predĺžila. Proti sa vyslovilo len päť krajín – spolu s Izraelom aj USA, Kanada, Marshallove ostrovy a Mikronézia.

Po 7. októbri 2023 spory Izraela a UNRWA ďalej eskalovali. Izrael formuloval obvinenia o účasti pracovníkov agentúry pri útokoch zo 7. októbra 2023, ako aj o ich prepojeniach s Hamasom. Na toto obvinenie reagovala veľká časť západných darcov prerušením financovania. Kvôli obvineniam začala OSN vyšetrovanie. Do vyšetrovania bol zapojený Úrad OSN pre vnútorný dohľad (OIOS), ktorý vedú Fatoumata Ndiyae (Senegal) a Ben Swanson (Veľká Británia). Súčasne bol na prešetrenie zriadený nezávislý panel expertov, vedený bývalou francúzskou ministerkou Catherine Colonna. OIOS svoje zistenia nepublikuje, ale informuje generálneho tajomníka OSN, zatiaľ čo panel expertov publikoval v apríli 2024 záverečnú správu.

V auguste 2024 tak OSN na základe zistení ukončila vyšetrovanieČesky a vykonala tieto opatrenia: v prípade deviatich zamestnancov UNRWA prišla OSN k záveru, že mohli byť zapojení do útokov, v ostatných prípadoch však nenašla dostatočné dôkazy pre podobný krok. Podľa správy panelu expertov má UNRWA súbor pravidiel a mechanizmov, ktoré „sú najkomplikovanejšie v rámci systému OSN práve preto, že je také ťažké pracovať v takom zložitom a citlivom prostredí„. UNRWA tiež ostro odsúdila útok zo 7. októbra a implementovala odporúčania panelu. V prípade zabitých vyše 200 pracovníkov agentúry OSN panel uznal ich integritu a reputáciu. Nepotvrdili sa ani ďalšie obvinenia, napr. o väzbách agentúry na Hamas. Väčšina donorov tak obnovila svoje príspevkyČesky, i keď USA nie. Izrael však i tak pripravil zákon na ukončenie činnosti a odňatie imunít UNRWA na území pod jeho kontrolou.

Čo je cieľom Izraela?

Zásadnou otázkou je, aké má Izrael dôvody pre svoje útoky voči UNRWA. Pôsobenie agentúry je zrejme jednou z hlavných prekážok, aby sa Izrael pokúsil o vytvorenie nových pomerov. Palestínska perspektíva je dlhodobo lepšia než sa zdá z dnešného pohľadu, a to najmä kvôli demografickému vývoju. Arabská populácia má vyšší prírastok než tá židovská a čoskoro ju počtom prevýši (spolu s izraelskými Arabmi) – i bez zarátanie utečencov v susedných štátoch. V súčasnosti žije v Izraeli 9,4 milióna obyvateľov, vrátane 21 % Arabov, zatiaľ čo v Palestíne je počet obyvateľov 5,5 milióna. Navyše, práve dva milióny Arabov s izraelským občianstvom majú vysokú natalitu, a to perspektívne znamená i viac hlasov pre arabské strany v Knessete. Lenže Izrael a Palestína tvoria malé územie s veľkosťou ako dve pätiny Slovenska, kde obe rastúce populácie narážajú na stále viac prirodzených obmedzení. Jednou z príčin konfliktu je aj voda a zrejme to viedlo Izrael v tomto roku k vyčleneniu nových 800 ha pôdy v údolí rieky Jordán na okupovanom území pre vlastných osadníkov.

Pokiaľ ide o ciele Izraela, treba zohľadniť vývoj a nálady v izraelskej spoločnosti. V porovnaní s 20. storočím sa izraelská spoločnosť zásadne zmenila. Po neúspechoch z minulosti stratila vieru v možnosť mierového spolužitia s Arabmi. Zmenil sa i jej vzťah k náboženstvu: Izrael v 20. storočí zakladali sekulárne sionistické sily a náboženské skupiny boli vtedy skôr skeptické, v 21. storočí sa však situácia obrátila. Tento trend má dopad na mierový proces, kde motorom boli tradične sekulárne sily, ktoré sa až toľko neviazali na nekompromisné náboženské argumenty. Platí však i to, že neúspech mierových rokovaní viedol k poklesu vplyvu práve týchto síl. Zmeny cítiť aj v izraelskej politike. Aktuálna vládna koalícia stojí na spojenectve konzervatívneho Likudu s náboženskými stranami, ktoré uprednostňujú „vyššie“ náboženské dôvody. Ani opozícia však nie je jednotná a dve z troch hlavných opozičných síl tvoria sionistická Národná jednota (do marca člen Netanyahovej koalície) a Jistrael Beitanu, nenáboženská, ale silno protiarabská strana migrantov z Ruska. Odlišný názor má liberálna strana Ješ Atid a dve strany izraelských Arabov. V úpadku sa však ocitla ľavicová Strana práce, ktorá suverénne dominovala politike Izraela v 20. storočí. Strana vo voľbách 2022 prešla do Knessetu veľmi tesne a získala iba tri zo 120 mandátov. V júli 2024 sa dokonca zlúčila so stranou Meretz. Celkovo však strany, ktoré sú ochotné kvôli mieru s Palestínčanmi urobiť viac, nemajú spolu dokopy ani tretinu poslancov.

Vývoj však ide opačným smerom. Ak bude ničenie a bombardovanie ďalej pokračovať, zvlášť bez pomoci UNRWA je možné, že neznesiteľné pomery v Palestíne sa zhoršia natoľko, že povedú aj k odchodu časti populácie. Vzniká otázka, či práve to nie je cieľ ďalšieho predlžovania konfliktu. Ako sa vyjadril minister Bezalel Smotrich ešte koncom roku 2023, cieľom Izraela má byť práve odchod Palestínčanov z GazyČesky. Keďže on sám je jedným z osadníkov na okupovaných územiach, má na tomto postupe evidentný záujem. Aj mnohí ďalší Izraelčania to vidia rovnako, v dávnejšej minulosti sa tak vyjadril dokonca i samotný Benjamin NetanyahuČesky. Je zrejmé, že nie všetky izraelské sily vnímajú daný problém rovnako, i keď vládnuce skupiny podporujú rozširovanie osád v Palestíne. Najmä náboženské strany to chápu tak, že súčasné palestínske územie bolo spolu s Jeruzalemom centrom biblického štátu, na rozdiel od pobrežia, kde sa nachádza dnešný Izrael. Ak však naozaj príde k novej utečeneckej vlne z Palestíny, tá veľmi pravdepodobne skončí v Európe, pretože chudobní susedia Izraela už dnes majú veľký utečenecký problém z minulosti a nechcú, aby na ich územie prišli ďalší Palestínčania. Navyše, nechcú ani to, aby moslimská populácia opúšťala sväté miesta islamu v Jeruzaleme. Izrael to všetko registruje a kvôli reakcii svetovej verejnosti postupuje opatrne, i keď sa zdá, že konflikt rozširuje a skúša reakciu sveta na jednotlivé svoje kroky.

Vojna a reakcia sveta

Eskalácii vojny a krokom Izraela v Palestíne však nahráva aj súčasná medzinárodná situácia. Pokiaľ ide o Izrael a Palestínu, v priebehu studenej vojny tu mali vplyv USA a Rusko (resp. Sovietsky zväz). Jednoznačne kľúčovú úlohu však zohrávali USA. Ide o hlavného spojenca Izraela a krajinu, od ktorej politickej, vojenskej a hospodárskej podpory je Izrael dlhodobo závislý. Na rozdiel od konca 20. storočia už USA úplne rezignovali na rolu mediátora medzi arabským svetom a Izraelom. Zdá sa, že americká podpora pre Izrael je neochvejná a v prípade nástupu Donalda Trumpa do funkcie prezidenta sa ešte viac utuží. Práve on je silným podporovateľom Benjamina Netanyahua a s izraelským porušovaním medzinárodného práva bude mať ešte menej problémov než Joe Biden – stačí si spomenúť, že práve on v roku 2017 preniesol veľvyslanectvo USA do Jeruzalema. Pokiaľ ide o Rusko, to tvorí v regióne Blízkeho Východu vlastnú politiku, pričom tradične pestuje úzke väzby na konkrétne štáty, najmä na Sýriu. V nedávnej minulosti malo výborné vzťahy aj s Izraelom, tie sa však v posledných dvoch rokoch zhoršili. Tak či onak, v súčasnosti je Rusko príliš angažované na Ukrajine a jeho možnosti ovplyvňovať politiku Izraela sú obmedzené.

Pre vývoj situácie má význam i postoj krajín Blízkeho Východu a Ázie. Zdá sa však, že arabské štáty vytrvalo odolávajú požiadavkám svojej verejnosti na ostrejší postup; najtvrdšiu rétoriku používa Turecko. Ani Turecko, ani Saudská Arábia však do konfliktu zasiahnuť nemienia a mnohí z odporcov Izraela nie sú vôbec ich spojencami (Hisballáh, Irán, Sýria, Jemen). Zaujímavá je aj reakcia Indie, ktorá v konflikte zaujíma skôr neutrálny postoj. V 20. storočí India vnímala boj Palestínčanov ako antikoloniálny odpor. To sa však zmenilo a na rozdiel od Indického národného kongresu je súčasná vláda viac protiislamsky zameraná, čo má dopad aj v zahraničnej politike – India nepodporilaČesky ani rezolúciu VZ OSN o Palestíne zo septembra 2024. Avšak ani v Pakistane nie je po páde Imrana Khana v roku 2022 politik, ktorý by sa dokázal viac zasadiť za Palestínu, ako si to želá tamojšia verejnosť.

Ďalšou ázijskou mocnosťou, ktorá by mohla v konflikte zahrať dôležitú úlohu, je Čína. Tá sa do otázok Palestíny v minulosti príliš nemiešala, dnes však svoj postoj modifikovala, pretože porušovanie medzinárodného práva Izraelom veľmi diskredituje mocnosti Západu a frustruje krajiny Afriky a Južnej Ameriky. Tie následne majú o dôvod viac inklinovať k Pekingu. Peking tiež rozumne využíva témy Blízkeho Východu pre posilnenie vlastnej prestíže: napr. nedávno sa mu podarilo primäť 14 rozhádaných palestínskych frakcií k spoločnej Pekingskej deklarácii o zmiereníČesky.

Pokiaľ ide o štáty Európy, ich vplyv v regióne dlhodobo klesá. Politicky sa EÚ dostala príliš do vleku USA a jej hospodárske možnosti sú takisto menšie než v minulosti. Štáty EÚ síce poskytujú Palestínčanom najviac humanitárnej pomoci, trochu si tým však „vykupujú“ vlastnú pasivitu pri vojenských operáciách Izraela. Európski lídri síce občas vyslovia nejakú námietku, súčasne ale naďalej Izrael vojensky podporujú. Na jeho podpore sa pritom zhodujú tak probruselské sily (Nemecko, Holandsko), ako aj ich kritici (Maďarsko). Samozrejme, existujú štáty s odlišným názorom (Francúzsko, Španielsko), ich váha je však obmedzená. Zvlášť Francúzsko sa pokúša o samostatný vyváženejší prístup, i keď nie tak veľmi ako v minulosti. Francúzske výhrady však Izrael príliš neznepokojujú, nakoľko chápe, že prezident Emanuel Macron je doma pod tlakom a po neúspešných parlamentných voľbách z júna 2024 sa snaží aktívnejším postojom k vojne v Gaze aspoň trochu uspokojiť verejnú mienku. Izrael tiež vníma, že Paríž nemá podporu väčšiny EÚ. Posledným príkladom daného faktu bol ostrý útok premiéra Netanyahua na prezidenta MacronaČesky, pri ktorom však väčšina členských štátov EÚ mlčala.

Problém pre Západ?

Na záver možno konštatovať, že aktuálny vývoj v Palestíne predstavuje pre Západ vážny problém. Súčasný medzinárodný poriadok s kľúčovou úlohou OSN sa kvôli viacerým faktorom ocitá v ohrození. Sila Západu všestranne upadá a jedným z jeho posledných nástrojov dominancie je práve OSN. Zvlášť európski členovia „veľkej päťky“ nemajú na tento status ani demografický, ani politický a už ani hospodársky dôvod. Jediným dôvodom pre ich prestížne postavenie je právo veta v Bezpečnostnej rade OSN. Pritom autorita tejto inštitúcie nemôže utrpieť nikde tak veľmi ako práve na Blízkom Východe. Bola to totiž práve OSN, ktorá legitimizovala ideu dvoch štátov v Palestíne, vrátane vzniku Izraela a celý Blízky Východ touto témou dodnes žije. A hoci je v súčasnosti Izrael schopný zabezpečiť si existenciu i bez OSN, oslabením organizácie oslabuje aj autoritu rezolúcie, ktorá ho vytvorila. Dnes sa to môže zdať ako málo pravdepodobné, ale pri klesajúcom vplyve Západu sa môže oslabiť aj postavenie Izraela vo svete. Pri rôznych hlasovaniach v OSN totiž vidno, že na globálnom Juhu neexistuje podpora pre činy Izraela. A ak by inštitúcie OSN nahradili nejaké novšie formy, zohrávali by pri nich väčšiu úlohu práve štáty Ázie, Afriky a Južnej Ameriky, ktoré Izrael kritizujú. Nemohlo by sa teda stať, že všetky vedúce funkcie by v nejakej novej obdobe UNRWA dostávali štáty Západu. Inštitucionálne znovuzaloženie globálnej politiky mimo OSN by nebolo výhodné ani pre Izrael a ani pre Západ ako taký. Spoločným záujmom Západu a Izraela by preto malo byť udržovanie významu OSN a jeho agentúr ako UNRWA.

Branislav Fábry (* 1977, Bratislava) je slovenský právník, překladatel, společenský komentátor. Specializuje se na geopolitiku, mezinárodní právo, tvorbu práva, právo a politiku, sociální a hospodářská práva, ústavní právo a bioetiku. Je autorem a spoluautorem monografií „Teória práva“ a „Teoretické problémy tvorby práva„, publikuje v relevantních vědeckých domácích i zahraničních odborných časopisech. Je členem Etické komisie MZ SR. Působí jako odborný asistent na Univerzitě Komenského v Bratislavě (Právnická fakulta UK, Katedra teórie práva a sociálnych vied). Společenské komentáře a kritiky publikuje pro Literárny týždenník, Slovo, DAV DVA, Hlavné správy a také na svém blogu. V minulosti vystupoval v televizi TA3.