1. Peter Juza: Chudžand 2025 – nová architektúra partnerstva v Strednej Ázii
2. Peter Juza: Prvý summit Stredná Ázia – Európska únia

Chudžand 2025 – nová architektúra partnerstva v Strednej Ázii

Prezident Tadžikistanu Emomali Rachmon, vľavo, v strede hostiteľ, prezident Kirgizska Sadyr Žaparov a vpravo prezident Uzbekistanu Šavkat Mirzijojev

Aj keď v rámci Strednej Ázie sú stretnutia jednotlivých prezidentov v rámci rôznych formátov (od bilaterálnych až po päticové stretnutia) pomerne bežné, toto trojstretnutie prezidentov Emomali Rachmona (Tadžikistan), Sadyra Žaparova (Kirgizsko) a Šavkata Mirzijojeva (Uzbekistan) na konci marca bolo predsa v niečom výnimočné a historické. Na trojsummite prezidenti podpísali dva zásadné dokumenty a to bola:

– Dohoda medzi Tadžickou republikou, Kirgizskou republikou a Uzbeckou republikou o spojovacom bode štátnych hraníc týchto troch krajín (Договор между Республикой Таджикистан, Кыргызской Республикой и Республикой Узбекистан о точке стыка государственных границ трёх стран);

– Chudžandská deklarácia o večnej družbe/priateľstve (Худжандская декларация о вечной дружбе).

Predchádzalo tomu (na pôde Chudžandu) bilaterálne stretnutie prezidentov Tadžikistanu a Kirgizska, ktorí podpísali Protokol o výmene ratifikačných listín k Dohode medzi Tadžikistanom a Kirgizskom o štátnej hranici.

Len malá odbočka. Po ukončení existencie Sovietskeho zväzu v roku 1991 bolo na štátnej hranici medzi Tadžikistanom a Kirgizskom (celková dĺžka cca 972 km) zhruba 70 sporných úsekov, ktoré boli pravidelným[2] miestom konfliktov, ktoré vyvrcholili v septembri 2022, kde sa priznáva cca sto obetí z oboch strán.

Dohoda o trojstyku

Kľúčovým výsledkom summitu troch prezidentov – Tadžikistanu, Kirgizska a Uzbekistanu – bolo podpísanie dokumentu, ktorý fixuje bod, kde sa stretávajú štátne hranice troch krajín. Symbolicky, de facto a aj de jure sa tým uzavrela etapa rokovaní (23 rokov) a naťahovaní sa o tom, kade vedie štátna hranica.

Styk troch štátnych hraníc – Kirgizska, Tadžikistanu a Uzbekistanu

Tento akt treba vnímať nie len ako technický krok, ale ako – a to hlavne – ako trojkrok k zjednodušeniu regionálnych vzťahov a tým pádom ide o príspevok posilnenia regionálnej bezpečnosti[3]. Optimistické komentáre hovoria aj o tom, že štátne hranice prestali byť líniami rozporu a problémov, vraj sa transformovali na mosty integrácie a vzájomného pochopenia.

Deklarácia z Chudžandu

V tomto dokumente je akcentovaná dôležitosť spoločnej práce troch stredoázijských krajín nasmerovanej na bezpečnosť a stabilitu a konsolidáciu princípov susedstva. Špeciálna pozornosť v Deklarácii..[4]. je venovaná tomu rozhodujúcemu, čo v dnešnej dobe hýbe svetom – ekonomickej spolupráci a investičným témam. Pričom špecificky sa v texte hovorí o témach energetiky a dopravných trás. Reč je o železničnom spojení Čína-Kirgizsko-Uzbekistan.

Pri energetike treba spomenúť, že prezidenti sa zúčastnili ceremónie odovzdania do používania časti vysokonapäťového elektrického vedenia po trase Datka-Sogd v rámci projektu CASA-1000.

Politická vôľa

O príprave tohto trojstretnutia sa začalo hovoriť hneď po tom, ako Kirgizsko a Tadžikistan podpísali príslušný dokument, ktorým sa doriešili témy štátnej hranice.

Tie témy boli dôsledkom zložitosti sovietskeho obdobia. To je jedna strana mince. Tou druhou je fakt, že postsovietske elity v Strednej Ázii nemali dostatočnú politickú vôľu na prekonanie tohto dedičstva, čo sa prejavovalo nárastom napätia (a konfliktov) v minulosti a minimalizáciou ekonomických vzťahov.

Nakoniec aj téma (veľmi zložitá) Ferganskej doliny sa po stretnutí v Chudžande sa môže zmäkčiť.

No a teraz dve kacírske myšlienky. Prvou je úvaha, že dobré (po)hraničné vzťahy v Strednej Ázii stimulujú ekonomickú spoluprácu, ktorá môže zaistiť suverenitu stredoázijských krajín pred tvárou imperiálnych nálad susedov a spoza oceánu. No a druhou je – pozná niekto medzinárodnoprávny dokument, ktorý by riešil delimitáciu a demarkáciu štátnej hranice medzi Ruskou federáciou ako právnym nástupcom po Sovietskom zväze a leninsko-umelým konštruktom zatiaľ zvaným Ukrajina?

Výsledok

Ak by sme chceli dať bodku nad tento text, tak potom trojstretnutie v Chudžande okrem iných momentov bolo s najväčšou pravdepodobnosťou ďalším krokom na ceste k tesnejšej spolupráci a harmonizácii vzťahov v Strednej Ázii na úrovni ekonomickej, kultúrnej, humanitárnej, dopravnej… a hlavne bezpečnostnej.

A to je dobre!

ODKAZY

[1]Pozri: https://noveslovo.eu/komentare/tucna-prezidentska-bodka-na-i/
[2]Bližšie pozri: https://noveslovo.eu/analyzy/kirgizsko-a-tadzikistan-spor-skriepka-sarvatka-nedorozumenie/
[3]https://president.tj/event/news/50330
[4]Эмомали Рахмон, Садыр Жапаров и Шавкат Мирзиеев подписали Худжандскую декларация о вечной дружбеČesky

Fotozdroj: www.president.tj

Zpět na obsah

Prvý summit Stredná Ázia – Európska únia

Zásadné zmeny a posuny na medzinárodnej scéne, ktoré majú svoje korene v rozpade a deštrukcii pravidiel medzinárodného práva, ignorovania výsledkov druhej svetovej vojny, sa začali síce skôr, ale všeobecne vnímame dynamizáciu po tom, čo Ruská federácia bola donútená aj vojensky sa starať o svoju bezpečnosť – na Ukrajine.

Po začatí ruskej špeciálnej vojenskej operácie sa krajiny, ktoré boli doteraz v rámci svetovej politiky na periférií záujmu, postupne stávajú (nie celkom úprimne) pre niekoho zaujímavými. Reč je o krajinách Strednej Ázie: Kazachstan, Uzbekistan, Kirgizsko, Tadžikistan a Turkmenistan.

Neúprimný záujem (najmä zo strany EÚ, ale aj opakovane USA) sa však aktivizoval už po roku 2020 so snahou zvýšiť svoj vplyv v regióne s jediným cieľom – pokúsiť sa minimalizovať vplyv Ruska, Číny, Iránu alebo Turecka v priestore Strednej Ázie.

Tu si treba si všimnúť dve zásadné veci:

1) Doyen americkej diplomacie Henry Kissinger sa vyjadril: „… ve středoásijských republikách ohrožovaných islámskym fundamentalismem – je národní zájem Spojených států pravěpodobne soubežný s ruským…“[1] Podčiarkujem – súbežnosť záujmov!

2) Ešte pred pár rokmi hľadel Brusel na Astanu, Taškent, Biškek, Dušanbe a najmä Ašchabad zvrchu a s veľkým dešpektom.

Časy sa menia v (ne)prospech Európskej únie

V neprospech je myslené, že EÚ stratila svoj pôvodný esprit a dnes ju v zásade nikto z globálnych hráčov neberie vážne, resp. ako seriózneho partnera (či už finančného, ekonomicko-obchodného, morálneho…).

Napriek tomu sa v historickom meste Samarkand (ktorý bol kedysi srdcom Strednej Ázie a dôležitou oázou na Hodvábnej ceste z Číny do Európy) uskutočnil (3. – 4. apríla 2025) prvý summit Stredná Ázia – Európska únia.

Ak by sme chceli charakterizovať toto bezpochyby dôležité stretnutie, bola to asi posledná šanca EÚ demonštrovať svoj záujem o regionálnu spoluprácu so Strednou Áziou. To na jednej strane.

Na druhej strane krajiny Strednej Ázie (tu treba upozorniť, že Stredná Ázia nie je politicky, ekonomicky a historicky homogénny celok) ho vnímajú ako svoju šancu. Aby tým, ktorí ich roky ponižovali a cvičili, dokázali, že tu sa normálne žije a treba si krajiny Strednej Ázie vážiť ako partnerov, a nie ako vykonávateľov protiruských sankcií či green dealu alebo akceptovania LGBTI agendy.

V Samarkande privítal, ako hostiteľ prezident Uzbekistanu Šavkat Mirzijojev, kolegov prezidentov Kazachstanu – Kasyma-Žomarta Tokajeva, Kirgizska – Sadyra Žaparova, Turkménska – Serdara Berdymuchamedova a Tadžikistanu – Emomali Rachmona. A hostí z Bruselu: predsedu Európskej rady Antonia Costu, predsedníčku Európskej komisie Ursulu von der Leyenovú a prezidenta Európskej banky pre rekonštrukciu a rozvoj Odile Renaud-Bassa.

Účastníci summitu, zľava: prezident Tadžikistanu, Kazachstanu, A. Costa, hostiteľ, prezident Uzbekistanu, Ursula von der Leyenová, prezident Turkménska a Kirgizska

Výsledky dvojdňového prvého summitu Stredná Ázia – Európska únia sú zhrnuté v dokumente: Spoločná deklarácia… (Joint Declaration following the First European Union-Central Asia Summit)[2], ktorá predpokladá rozvoj strategického partnerstva medzi regiónmi. A nemožno zabudnúť ani na Deklaráciu o spolupráci v oblasti kritických minerálov (ale táto nebola zatiaľ zverejnená).

Globálna brána a štyri priority EÚ

Predsedníčka Európskej komisie Ursula von der Leyenová na plenárnom zasadnutí summitu akcentovala, že je potrebné prehĺbenie spolupráce SA a EÚ v podmienkach globálnych výziev: „… naše strategické partnerstvo – to je to povinnosť byť vedľa seba…“

Pripomenula, že EÚ investovala 10 mld. € do iniciatívy Global Gateway – Globálna brána, čo malo o. i. skrátiť čas dopravy tovarov medzi EÚ a Strednou Áziou do 15 dní. Lenže prišiel k moci V. Zelenskyj a všetko išlo do komína.

A nezabudnime, že v priestore Strednej Ázie sa nachádzajú zásoby kritických surovín (napr. urán, lítium, meď, grafit…), no na ich ťažbu sú potrebné investície. Má ich EÚ? Ťažko!

Čo prezentovali prezidenti

Jednotliví prezidenti krajín Strednej Ázie predniesli svoje videnie spolupráce s Európskou úniou.[3]

Prezident Uzbekistanu Š. Mirzijojev inicioval možnosť upevnenia ekonomickej spolupráce medzi Uzbekistanom, Strednou Áziou a EÚ s odkazom na to, že za ostatných sedem rokov došlo k nárastu obchodného obratu na úroveň 54 mld.€.

Navrhol vypracovať a podpísať viacstrannú Dohodu o ochrane a podpore investícií medzi SA a EÚ a zriadiť Obchodnú komoru SA-EÚ a taktiež rozpracovať a schváliť program projektov malého a stredného biznisu, vrátane samostatného ženského biznisu.

Turkménsky prezident S. Berdymuchamedov pripomenul dôležitosť regionálnej bezpečnosti a doriešenie situácie v Afganistane. Z pohľadu jeho krajiny je potrebné spustiť systém praktických spoločných projektov v oblasti energetiky (veterná + slnečná energia). Medzi strategické oblasti Turkménsko zaraďuje dopravno/transportné siete v rámci Transkaspického koridoru.

Kazachstan ústami K.-Ž. Tokajeva podčiarkol dôležitosť rozširovania medziregionálnej spolupráca, no vychádzajúc z geopolitických zmien a globálnych výziev. A aj pre potreby EÚ ponúkol platformu Medzinárodného finančného centra Astana, ktoré vzniklo na pôde EXPO 2017.

Špeciálne sa venoval energetike, keď cca 13 % importu ropy do EÚ je (podľa Astany) z Kazachstanu prostredníctvom Kaspického potrubného konzorcia.

Ide aj o hit ostatných dní – kritické suroviny. Na území Kazachstanu sú dostatočné zásoby 19 z 34 kritických surovín potrebných pre EÚ. Aj preto kazašský prezident navrhol zriadiť v Astane Regionálne vedecké centrum pre vzácne prvky.

S. Žaparov v mene Kirgizska ocenil, že sa zvýšil obchodný obrat medzi Kirgizskom a EÚ za ostatný rok cca 2,4 krát a že je to dôsledok zvýšenej otvorenosti krajiny a pripomenul energetický sektor – konkrétne spoločnú vodnú elektráreň Atinsk-1, ktorú buduje Biškek spolu s Astanou a Taškentom.

Tadžický prezident E. Rachmon sa vyjadril o snahe Dušanbe prehlbovať partnerstvo s EÚ špeciálne v oblasti energetiky a obchodu. Konkrétne ponúkol možnosti investícii do oblasti energetiky v rámci Global Gateway a taktiež v rámci projektu CASA 1000.

Pohľad R. J. Vasilenka

R. J. Vasilenko, námestník ministra zahraničných vecí Kazachstanu. Foto: Archív R. V.

Jedným z členov kazašskej delegácie v Samarkande bol aj Roman Vasilenko, námestník ministra zahraničných vecí Kazachstanu (zodpovedný za vzťahy s Európou) a bývalý mimoriadny a splnomocnený veľvyslanec na Slovenku (a priateľ SLOVA). Podľa jeho slov „… v Kazachstane operuje cca 3 000 európskych spoločností. EÚ je najväčším investorom v Kazachstane, presnejšie zo 450 mld.$ investícií celkom 200 mld.$ pripadá na priestor EÚ…“

Ďalej R. Vasilenko pripomenul, že „… EÚ je najväčším obchodným partnerom Kazachstanu. Obchodný obrat v roku 2024 bol 49,7 mld.$, s Čínou 44 mld.$ a Ruskou federáciou 27,8 mld.$…“[4]

Investičný balík – tucet

Na summite bolo dohodnuté, že EÚ vyčlení pre Strednú Áziu investície v balíku na úrovni 12 mld. € v rámci Global Gateway. Tento balík obsahuje štyri priority:

1) doprava, kde je rozhodujúcim (vedúcim) projekt Tanskaspického dopravného koridoru;
2) klíma, energia a voda (projekty ako Rogun a Kambaratinsk + povodie Aralského mora);
3) IT technológie;
4) kritické suroviny zo Strednej Ázie, ktoré sú potrebné pre EÚ.

Aký bol teda význam stretnutia v Samarkande?

Nemožno nespomenúť vyjadrenia všetkých zúčastnených, že summit otvára novú kapitolu teraz už strategických vzťahov.

Na druhej strane miestni stredoázijskí experti sa skepticky stavajú k tomu, že išlo o prelomovú udalosť vo vzťahoch s EÚ, aj keď sa bude Brusel (a aj okolie) presviedčať, že získava vplyv v regióne.

Stredná Ázia si uvedomuje, že sľúbené financie zjavne nebudú. Prečo? Jednak ich Európa, ktorá všetko, čo mohla dať do svojej vlastnej modernizácie a zvýšenie konkurencieschopnosti prehajdákala na avantúru so Zelenským a spol. A po druhé Stredná Ázia, aj keď je smädná po investíciách, určite ich nevymení za rôzne politické ústupky voči EÚ, navyše, ak by boli v rozpore s historickými a kultúrnymi tradíciami a národnoštátnymi záujmami Kazachstanu, Kirgizska, Tadžikistanu, Turkménska a Uzbekistanu spolu, alebo samostatne.

Princíp limitovaného úspechu summitu tak možno vysvetliť ideológiou, resp. ideologickou krízou vo vnútri EÚ a zbytočnou akcentáciou vnútroukrajinskej krízy, ktorá má marginálny vplyv na svetovú geopolitiku.

A ešte je tu jeden fígeľ. EÚ po tom, čo nasadila sedemnásť kôl sankcií voči Ruskej federácii (a tá má v Strednej Ázii historickú bonitu), Rusko akoby pokropila ekonomickou svätenou vodou a sama sa zamotala do neriešiteľných ekonomických, energetických aj politických ťažkostí.

Nehľadiac tak na kvetnaté reči a stredoázijské ceremoniálne špecifiká, strategické partnerstvo vyzerá úplne inak, než ho prezentuje Brusel po tomto summite v Samarkande.

Peter Juza
(Autor je emeritný vysokoškolský učiteľ)

Fotozdroj: www.president.uz

ODKAZY

[1]

[2]

[3]

[4]

SÚVISIACE:

– Európa sa snaží o Strednú Áziu – Nové Slovo

– Stredná Ázia – ťah kráľom na E(urópa) – Nové Slovo

Zpět na obsah

Peter Juza (*1959) je slovenský politológ, odborník na medzinárodné vzťahy a geopolitiku, špecialista na problematiku postsovietskeho priestoru s akcentom na Strednú Áziu, emeritný diplomat (veľvyslanec) a vysokoškolský pedagóg. Po absolvovaní vysokoškolského štúdia na Filozofickej fakulte UK v Bratislave v odbore politológia – história (1992) pracoval najskôr v štruktúrach mládežníckych organizácií a v rokoch 1994 – 2011 a znovu od roku 2012 na Ministerstve zahraničných vecí SR (MZV SR), resp. Ministerstve zahraničných vecí a európskych záležitostí SR (MZVEZ SR). V rokoch 1999 – 2000 bol súbežne poradcom predsedu a tajomníkom zahraničného výboru Národnej rady SR, v období 2007 – 2010 pôsobil ako poradca ministrov zahraničných vecí SR pre otázky postsovietskeho teritória. Bol členom redakčných rád časopisov: Mezinárodní politika (do r. 2000), Medzinárodné otázky (predseda ER, do roku 2006), Politické vedy, Studia Politica Slovaca. Publikuje najmä v časopisoch Nové slovo a !Argument.