Neuznaná republika Arcach

OBSAH
Neuznaná republika Arcach (Náhorný Karabach) zaniká (1)
Neuznaná republika Arcach (Náhorný Karabach) zaniká (2)

---

Neuznaná republika Arcach (Náhorný Karabach) zaniká (1)

K dejinám Náhorného Karabachu a neuznanej republiky

Etnicky i konfesionálne pestrým a nepokojným Zakaukazskom (niekedy nazývaným aj južným Kaukazom) otriasol ďalší ozbrojený konflikt, ktorý bol tentokrát len krátky. V súčasnom globálnom chaose však môže mať ďalšie pokračovanie aj v širších ako regionálnych súvislostiach. Ide totiž o zložitý región, o ktorý má záujem veľa externých aktérov.

Zakaukazsko sa síce hlási k Európe, najmä Arménsko a Gruzínsko, ale vzhľadom na svoju históriu je nielen teritoriálne, ale aj politicky blízko k Blízkemu východu. Špecificky to dokazuje aj tento konflikt, ktorý má súvislosti aj s rozpadom ZSSR a jeho dejinami. Po rozpade ZSSR došlo v Zakaukazsku k viac ako desiatim rôzne veľkým ozbrojeným konfliktom, najmä na území Gruzínska a čiastočne uznaných štátov Abcházska, Južného Osetska a neuznaného Náhorného Karabachu.

V tomto postsovietskom priestore vidieť stále vplyv RF, ktorý však slabne. Región susedí aj s Tureckom a Iránom, ktoré sa v ňom angažujú. Cez Kaspické more susedí aj so stredoázijskými Kazachstanom a Turkménskom. Arménsko, Azerbajdžan a Gruzínsko sú od roku 2009 zaradené do Východného partnerstva EÚ.

V neposlednom rade záujem o oblasť prejavujú aj USA, pričom sa netaja protiruským zameraním. Nebolo by to súčasné NATO, keby sa vo svojej nenásytnosti nechcelo nasťahovať aj sem. Aktivity ČĽR sú zatiaľ len okrajové a málo viditeľné.

Určitú rolu vo všetkých vzťahoch môže zohrávať aj fakt, že sú tu aj náleziská ropy a zemného plynu, najmä v Azerbajdžane.

Vzhľadom na nesmiernu zložitosť dejín Zakaukazska vo všeobecnosti a Náhorného Karabachu zvlášť, ako aj najnovšieho vývoja, tému uvedieme v dvoch častiach. Prvá časť sa bude venovať vybraným problémom dejín regiónu s dôrazom na vývoj od roku 1918, keď sa prvýkrát vytvoril azerbajdžanský štát, na území ktorého je Náhorný Karabach. V druhej časti sa zameriame na udalosti od 19. septembra 2023, keď azerbajdžanské ozbrojené sily podnikli bleskový útok na Náhorný Karabach a neuznanú republiku Arcach, ktorá po ňom zaniká.

Dejiny Náhorného Karabachu a zdroje etnického napätia v ňom

Názov Karabach podľa rozšírenej verzie pochádza zo 14. storočia z turkického (tureckého) „kara“ – čierny a perzského „bach“ – záhrada. Súčasťou tejto historickej a zemepisnej oblasti je Náhorný Karabach (východné a juhovýchodné horské a podhorské časti Malého Kaukazu). Patrí k nemu aj rovinatý (nížinný) Karabach (stepi medzi riekami Kura a Aras) a niekedy sa uvádzajú aj východné časti pohoria Zangezur.

Arméni Karabach nazývajú aj starým menom Arcach, čo bola jedna z pätnástich provincií Veľkého Arménska v rokoch 321 pred n. l. – 428, keď si ho „rozdelili“ Rimania a Peržania. V rokoch 885 – 1045 existovalo Arménske cárstvo, ktoré po zániku ovládli tureckí Seldžukovia. Od tých čias silnel prílev obyvateľstva turkického pôvodu do regiónu, ktorý si neskôr znovu „rozdelili“ Osmani s Peržanmi, pričom v rôznych dobách v regióne dočasne bolo aj viacero relatívne nezávislých území, na ktorých vládli Arméni. Turkické obyvateľstvo osídľovalo najmä rovinatý Karabach a Arméni utekali do jeho hornatej časti. Súčasťou Perzie v rokoch 1747 – 1826 bol Karabašský chanát, ktorý sa od roku 1805 postupne dostával pod ruskú moc. Potvrdili to viaceré dohody, najmä Turkmančajská zmluva z roku 1828, ktorá ukončila rusko-perzskú vojnu (1826 – 1828). Odvtedy bolo Rusko prítomné na južnom Kaukaze. Ovládlo aj západné Arménsko, ktoré bolo predtým tiež súčasťou Perzskej ríše.

Východné Arménsko zostalo v Osmanskej ríši, čo malo tragické následky a viedlo k mnohým násilnostiam proti Arménom. Vyvrcholili v rokoch 1915 – 1918 genocídou Arménov, ktorá mala približne 1,5 milióna obetí. Turecko tento fakt odmieta priznať a voči štátom, ktoré genocídu uznávajú, ostro protestuje. Potom sa začala vytvárať arménska diaspóra, ktorá má dnes podľa niektorých zdrojov aj viac ako 10 miliónov osôb po celom svete, najmä v postsovietskych štátoch, západnej Európe, v USA, na Blízkom východe i inde.

Prvý azerbajdžanský štát – Azerbajdžanská demokratická republika – vznikol až v máji 1918. Svojím spôsobom bol priekopnícky – išlo o prvý štát prevažne s moslimským obyvateľstvom, ktorý mal svetský charakter. Názov štátu má svoje úskalia, ale časom sa vžil. Dovtedy sa ako Azerbajdžan označovalo len územie okolo Urmijského jazera na juh od rieky Araks, ale tento názov štátu prijala politická strana, ktorá za jeho samostatnosť bojovala. Územie pomenované ako Azerbajdžan sa však nachádza aj v Iráne. V súčasnosti ide o dve z 31 provincií. Sú to Východný Azerbajdžan a Západný Azerbajdžan na severozápade štátu.

Po niekoľkých zmenách názvov a podôb štátu sa Azerbajdžanská sovietska socialistická republika stala v roku 1936 jednou zo zväzových republík ZSSR a neskôr, 30. augusta 1991, už s názvom Azerbajdžanská republika vyhlásila nezávislosť od ZSSR a po jeho rozpade v decembri sa stala samostatným štátom.

Sovietske stranícke orgány, ktoré viedli štát, uvažovali o možnosti, že Náhorný Karabach s prevažne arménskym obyvateľstvom bude začlenený do Arménska. Nakoniec sa však rozhodli ponechať ho v Azerbajdžane a v júli 1923 sa vytvorila Autonómna oblasť Náhorného Karabachu. V roku 1937 došlo k jej premenovaniu na Náhorno-karabašskú autonómnu oblasť.

Doplníme, že súčasťou Azerbajdžanskej sovietskej socialistickej republiky bol od roku 1923 aj nachičevanský štátny útvar, vytvorený v roku 1920 ako Nachičevanská sovietska socialistická republika. Najprv bol v Azerbajdžane len krajom a v roku 1924 sa stal autonómnou sovietskou socialistickou republikou. Po osamostatnení ide o jeho exklávu – Nachičevanskú autonómnu republiku, ktorá je oddelená arménskym územím.

Arménsko obnovilo svoju štátnosť v máji 1918 ako Republika Arménsko. Po zmenách názvov a podôb štátu sa ako Arménska sovietska socialistická republika tiež stala v roku 1936 jednou zo zväzových republík ZSSR a niekoľko desaťročí, 23. augusta 1990, Najvyšší soviet Arménskej sovietskej socialistickej republiky prijal Deklaráciu o nezávislosti Arménska, ktoré je ako Arménska republika od čias rozpadu ZSSR samostatným štátom.

V rokoch 1918 – 1920 a od konca prvej svetovej vojny až do ustanovenia sovietskej moci v Arménsku a Azerbajdžane došlo v oblastiach so zmiešaným obyvateľstvom k sérii pogromov a masakrov (ich obete sa odhadujú na niekoľko desiatok tisíc ľudí), ako aj ozbrojených konfliktov, ktoré sa označujú za arménsko-azerbajdžanskú vojnu.

Zakaukazsko sa po Októbrovej revolúcii 1917 v Rusku stalo veľmi nepokojnou oblasťou. Okrem bojov v prvej svetovej a Občianskej vojne bolo dejiskom viacerých ozbrojených konfliktov a vojen, ktoré mali krátke trvanie. Postupne to boli najmä arménsko-turecká vojna (máj – jún 1918), nemecko-turecká invázia do Zakaukazska (jún – október 1918), arménsko-gruzínska vojna (december 1918) a arménsko-turecká vojna (september – december 1920).

Po vytvorení Autonómnej oblasti Náhorného Karabachu nastal vo vzťahu národností relatívny pokoj, hoci sa objavovali pokusy Arménov i Azerbajdžancov zmeniť status quo. Po nástupe Michaila Gorbačova na čelo ZSSR a ním uskutočňovanej perestrojke si po oslabení centra zväzové republiky spomenuli na staré „krivdy“. Stupňoval sa nacionalizmus a tlejúce konflikty sa začali rozhorievať.

Vo februári 1988 došlo v azerbajdžanskom Sumgaite k pogromom na Arménov. Pokoj v meste nastolili až vojenské jednotky s ťažkou technikou a vyhlásenie stanného práva. Pogromy sa zopakovali v januári 1990 v hlavnom meste Azerbajdžanu Baku.

V septembri 1988 sa začali medzi Arménmi a Azerbajdžancami aj ozbrojené zrážky a v januári 1990 vypukli na hraniciach delostrelecké boje. Po rozpade ZSSR a stiahnutí vojsk jeho ministerstva vnútra sa situácia v Náhornom Karabachu stala nejasnou.

História neuznanej republiky Arcach

NKR bola vyhlásená 2. septembra 1991 v rámci ZSSR na územiach Náhorno-karabašskej autonómnej oblasti a Šaumjanovského okresu, ktoré patrili do Azerbajdžanskej sovietskej socialistickej republiky. Hlavným mestom sa stal Stepanakert (od roku 1923 na počesť arménskeho revolucionára, vodcu popravených komisárov z Baku Stepana Šaumjana, predtým azerbajdžansky Chankendi). V novembri 2016 sa premenovala na Republiku Arcach. Štát neuznal ani jeden z členských štátov OSN. Urobili tak len čiastočne uznané Abcházsko, Južné Osetsko a Podnesterská republika a niekoľko regiónov či miest v rôznych častiach, zrejme na podnet arménskej diaspóry. Medzinárodnoprávne sa však toto územie aj po vyhlásení samostatnosti považovalo za súčasť Azerbajdžanu, ktorý NKR (Arcach) označoval za separatistov.

Vzhľadom na to, že ide o trpasličí štát, ktorý bol navyše v azerbajdžanskom obkľúčení, mal šancu prežiť len na základe vonkajšej podpory. Významnú úlohu zohrávala pomoc od arménskej diaspóry. Colný a menový systém bol spoločný s Arménskom a platidlom bol arménsky dram.

Celý čas existencie NKR ju sprevádzali mnohé konflikty, často ozbrojeného charakteru a ekonomické ťažkosti. Na začiatku roka 1992 vznikla prvá náhorno-karabašská vojna (niekedy zdroje ju datujú už od roku 1988). Ukončená bola v máji 1994 po dohode, Biškekskom protokole s výzvou na zastavenie bojov, ktorú sprostredkovali Rusko a Kirgizsko. Podľa rôznych odhadov vo vojne prišlo o život od 25- do 35-tisíc osôb.

Aj potom dochádzalo k zhoršovaniu bezpečnostnej situácie a ozbrojeným zrážkam s obeťami na životoch. Od 27. septembra do 10. novembra 2020 sa uskutočnila druhá vojna o Náhorný Karabach, ktorá „okresala“ rozlohu NKR. Údaje o počte obetí sa rozchádzajú. Zahynulo v nej 7- až 8-tisíc vojakov a asi 11-tisíc ich bolo ranených. Počet civilných obetí sa uvádza 161 osôb a 22 nezvestných. Podľa niektorých drojov vojna pripravila o strechu nad hlavou asi 90-tisíc osôb. Významnú pomoc Azerbajdžanu vo vojne poskytlo Turecko. Po vojne boli do regiónu vyslané ruské mierové sily.

Veľkosť územia NKR bola pri jej vyhlásení 4 400 km2 a po druhej náhorno-karabašskej vojne zostalo 3 170 km2. Údaje o počte obyvateľov sú nejasné a uverejňujú sa len podľa stavu v roku 2015, keď to bolo od 145 000 do 150 000 osôb.

V štáte existoval len ľahký priemysel, bola rozšírená ťažba a spracovanie dreva a potravinárstvo. Významné sú zdroje minerálnych vôd. Ťažba surovín bola zanedbateľná. Hospodárstvo bolo zničené prvou vojnou a len pomaly sa zotavovalo. Na konci 90. rokov HDP dosahoval len 20 % úrovne z čias ZSSR. Rozvoj hospodárstva definitívne zlomila druhá vojna.

Zdôrazníme, že veľký význam pre fungovanie NKR má Lačinský koridor v dĺžke 6 km, ktorý ju spája s Arménskom a prechádza ním diaľnica Jerevan – Goris – Stepanakert. Po druhej náhorno-karabašskej vojne od roku 2020 v ňom boli rozmiestnené mierové sily RF. Prechod cez koridor v decembri 2022 zablokovali údajní ekologickí aktivisti z Azerbajdžanu. Viedlo to k sociálno-ekonomickým problémom v Arcachu, najmä kvôli ťažkostiam s dodávkami potravín a palív. Dňa 22. februára 2023 Medzinárodný súdny dvor nariadil Azerbajdžanu podniknúť kroky na umožnenie voľného pohybu po tejto jedinej ceste medzi Arménskom a etnicky arménskym Náhorným Karabachom. Od apríla 2023 je na vstupe do koridoru z Arménska stanovište Štátnej pohraničnej služby Azerbajdžanu.

Poradca azerbajdžanského prezidenta 10. septembra uviedol, že Azerbajdžan súhlasí s otvorením Lačinského koridoru, ale s podmienkou, že miestni lídri príjmu jeho pomoc. Na kontrolnom stanovišti Lačin sa musí dodržiavať colný a hraničný režim Azerbajdžanu. Neskôr na sociálnej sieti dodal, že koridor neotvoria okamžite, ale za podmienok dohody umožňujúcej neobmedzený prístup pre azerbajdžanskú pomoc.

Koniec 1. časti

Snímky: www.wikimedia.commons
Zdroj: www.veci-verejne.sk

Zpět na obsah

---

Boje v septembri 2023 a vývoj po nich

Po zhruba 35 rokoch krízy v Náhornom Karabachu nové prepuknutie bojov nebolo prekvapením – ale došlo k nemu náhle. Arcach, ktorého situácia bola po druhej náhorno-karabašskej vojne zlá a zhoršovala ju blokáda Lačinského koridoru od decembra 2022, bol na pokraji síl. V dôsledku nedostatku potravín, liekov a paliva tam vznikla aj vážna sociálno-ekonomická kríza, ktorá prerastala do humanitárnej.

Na vyjednávaní sa zúčastnili aj predstavitelia velenia ruských mierových síl. Súčasťou dohody je aj odzbrojenie ozbrojených síl Arcachu. Počet obetí bojov sa uvádza na 200 mŕtvych a okolo 500 zranených.

Vývoj po ukončení bojov

Správy o narušení prímeria sa takmer neobjavujú. Tragédiou však bolo, že 20. septembra prišlo o život 6 príslušníkov ruských mierových síl, medzi nimi aj zástupcu ich veliteľa, kapitána 1. stupňa Ivana Kovgana (*1972, predtým zástupca veliteľa ponorkových síl Severnej flotily). Azerbajdžanskí ozbrojenci zaútočili pri Čankatagu (azerbajdžansky Janjatagu) na vozidlo týchto síl a všetci v ňom zahynuli. Azerbajdžanský prezident sa ospravedlnil Vladimírovi Putinovi za incident, prisľúbil vyšetrenie okolností a pripravenosť poskytnúť finančnú pomoc rodinám obetí.

Po krátkych bojoch zainteresovaní prikročili k rokovaniam i stretnutiam, na ktorých sa riešia rozdielne problémy. Už 21. septembra sa začali rokovania medzi Azerbajdžanom a zástupcami Arcachu, na ktorých sa zúčastnil aj predstaviteľ ruských mierových síl v Náhornom Karabachu. Azerbajdžan označil dvojhodinové rokovanie za konštruktívne a informoval, že bude pokračovať. Súhlasil aj s poskytnutím potravinovej a humanitárnej pomoci regiónu. O deň neskôr, 22. septembra, začali karabašskí Arméni príslušníkom ruských mierových síl odovzdávať zbrane.

Silný symbolický význam malo stretnutie prezidentov Turecka a Azerbajdžanu v azerbajdžanskej exkláve Nachičevan 25. septembra. Na stretnutí sa o. i. hovorilo aj o najnovšom vývoji v Náhornom Karabachu. Recep Erdoğan, ktorý Azerbajdžan silne podporuje, pogratuloval Ilhamovi Alijevovi k historickému úspechu a ten mu „kontroval“ vyhlásením, že oblasť aj vďaka tureckej podpore mieri správnym smerom.

Sú však ojedinelé názory, ktoré nevylučujú dokonca ani možnosť ďalšej eskalácie. Azerbajdžan by sa podľa nich so súhlasom Turecka mohol snažiť využiť vzniknutú situáciu a slabosť súčasnej arménskej vlády a pristúpiť k vojenskej operácii v južnom Arménsku, v ktorej by prepojil svoje územie s nachičevanskou exklávou.

Urobíme ešte odbočku a uvedieme, že I. Alijev (*1961) je prezidentom od 31. októbra 2003. Vyštudoval Moskovský štátny inštitút medzinárodných vzťahov (známy pod skratkou MGIMO), kde skončil aj ašpirantúru a do roku 1990 aj prednášal. Potom začal podnikať a v roku 1993 sa stal poslancom parlamentu. V augusta 2003 sa stal predsedom vlády, ale už v októbri 2003 bol zvolený za prezidenta. Znovuzvolený bol v rokoch 2008, 2013 a 2018, pričom mandát bol predĺžený na sedem rokov. Prvou viceprezidentkou Azerbajdžanu je od februára 2017 manželka prezidenta Mehriban Alijevová (*1964). Moc I. Alijeva sa označuje na Západe ako autoritárska až diktátorská.

Do funkcie nastúpil po svojom otcovi Hejdarovi Alijevovi (*1923), ktorý ju vykonával od októbra 1993 do októbra 2003. Bol vysokopostaveným sovietskym činiteľom. Od júna 1967 do júla 1969 bol predsedom azerbajdžanskej KGB, od júla 1969 do decembra 1982 prvým tajomníkom Ústredného výboru Komunistickej strany Azerbajdžanu a od novembra 1982 do októbra 1987 prvým podpredsedom Rady ministrov ZSSR. Zároveň bol od marca 1976 do novembra 1982 kandidátom a od novembra 1982 do októbra 1986 členom Politbyra ÚV KSSZ. Do politického dôchodku ho poslal Michail Gorbačov.

Azerbajdžanský prezident prisľúbil, že napriek všetkým udalostiam v posledných dňoch budú práva etnických Arménov v Náhornom Karabachu chránené a bude im poskytnutá humanitárna i ďalšia pomoc. Pripravuje sa reintegrácia arménskej komunity do azerbajdžanskej spoločnosti, čo však vyvoláva tiež obavy z národnostných čistiek.

Minister zahraničných vecí USA Anthony Blinken v telefonáte s azerbajdžanským prezidentom zdôraznil nutnosť, aby už nedochádzalo k ďalším nepriateľským akciám. Požadoval aj bezpodmienečnú ochranu civilistov a slobodu ich pohybu a zabezpečenie plynulosti dodávok humanitárnej pomoci do Náhorného Karabachu.

Vznikli aj návrhy na vyslanie misií do Náhorného Karabachu. Arménsky minister zahraničných vecí Ararat Mirzojan 23. septembra vyzval OSN, aby vyslala misiu na zaistenie bezpečnosti Arménov a na monitorovanie a posúdenie situácie v oblasti ľudských práv, humanitárnej a bezpečnostnej situácie po jeho obsadení Azerbajdžanom. Nemecko požaduje vstup nezávislých pozorovateľov do Náhorného Karabachu.

Okolo Náhorného Karabachu sa rozvinulo – ako vždy v takýchto prípadoch – mnoho diplomatických iniciatív. Okrem rokovaní sa často telefonuje. Prehľad zakončíme tým, že v španielskej Granade sa 5. októbra v rámci zasadnutia Európskeho politického spoločenstva majú stretnúť N. Pašinjan a I. Alijev.

Migračná kríza

Napriek prísľubom Azerbajdžanu o rešpektovaní práv etnických Arménov v Náhornom Karabachu sa veľká časť z nich obáva odvetných opatrení a možných etnických čistiek. Uvažuje sa o udelení amnestie arménskym bojovníkom, ktorí v Náhornom Karabachu zložili zbrane, avšak tí, ktorí sa dopustili „vojnových zločinov“ počas vojen, musia byť podľa Baku vydaní Azerbajdžanu. Hľadanie osôb podozrivých z „vojnových zločinov“ sa už začalo. Podľa niektorých názorov Azerbajdžan môže uplatniť podobný model ako Chorvátsko po porážke Krajiny Srbskej v roku 1995.

V médiách sa v súvislosti s bojmi začalo uvádzať, že v Náhornom Karabachu žilo pred nimi asi 120 000 Arménov. Arménsky predseda vlády 22. septembra uviedol, že nie je potrebné, aby etnickí Arméni v Karabachu opúšťali svoje domovy. David Babajan, poradca prezidenta Arcachu, však povedal, že až „99,9 % z nich radšej opustí historické územia“.

Začal sa masový odchod karabašských Arménov. Údaje o počte utečencov (presídlencov) sa rýchlo menia. Dňa 27. septembra arménska vláda oznámila, že prišlo už asi 42 500 utečencov z Náhorného Karabachu. Arménska vláda najprv vyhlásila, že nerobí prípravy na príchod karabašských Arménov, ale neskôr oznámila, že v prípade potreby bude pripravená prijať až 40-tisíc utečencov; tento počet bol už teda prekročený.

Na pomoc karabašským Arménom sa chystá masívna humanitárna pomoc. USAID uviedol, že pošle na pomoc ľuďom, premiestnených z Náhorného Karabachu, 11,5 milióna USD. Európska komisia uviedla, že jej pomoc dosiahne výšku 5 miliónov eur (od začiatku tohto roku EÚ na krízu v Náhornom Karabachu vyčlenila už 1,17 milióna eur). Francúzsko venuje Arménsku 7 miliónov eur. Švédsko poslalo Červenému krížu viac ako 1,3 milióna eur na zabezpečenie presídlencov. Pomoc Červenému krížu avizovalo aj Nemecko. Vzniká však vážny organizačný problém, čo z pomoci pôjde do Arménska a čo do Azerbajdžanu, keď Arcach ako štátny útvar prakticky zanikol.

Skomplikovanie vzťahov Arménska, Ruskej federácie a Organizácie dohody o kolektívnej bezpečnosti

Predseda vlády, predtým novinár Nikola Pašinjan (*1975), je vo funkcii od mája 2018. V decembri 2018 a júni 2021 zvíťazil v parlamentných voľbách. Je spájaný aj s farebnou revolúciou v Arménsku, za ktorú sa niekedy považujú protesty na jar 2018 a je stúpencom neoliberálnej ekonomiky. Ako väčšina súčasných politikov, v záujme udržania moci mení svoje názory vo vnútornej i zahraničnej politike. O. i. patril k zástancom pripojenia NKR k Arménsku. Protestujúci naňho v súčasnosti vyvíjajú nátlak, aby sa vzdal funkcie, čo, samozrejme, odmieta. Apeluje na občanov, aby nepodľahli provokáciám a zachovali pokoj. Aký bude jeho ďalší politický osud, to sa rozhodne v nasledujúcich týždňoch v závislosti na viacerých okolnostiach.

V Jerevane 19. septembra vypukli protesty proti N. Pašinjanovi a jeho konaniu v čase bojov v Náhornom Karabachu. Demonštranti obvinili arménske vedenie, že ponechalo etnických Arménov v Náhornom Karabachu napospas osudu. Protesty pokračujú aj tento týždeň. Polícia proti nim tvrdo zakročuje a zadržala desiatky ich účastníkov, medzi nimi aj opozičného politika Andranika Tevanjana, ktorý je jedným z organizátorov protestu.

Jerevan sa sťažoval, že ruské mierové sily nerobili nič pre otvorenie Lačinského koridoru, ktorý Azerbajdžan zablokoval. Arménsko však tento rok odmietlo povoliť cvičenia Organizácie dohody o kolektívnej bezpečnosti (ďalej len ODKB) na svojom území a nevyslalo ani vojakov na jej cvičenie v Bielorusku. Naopak, uskutočnilo spoločné cvičenie s vojakmi USA, zamerané na prípravu jednotiek pre mierové operácie. Moskva bola nespokojná aj s tým, že Arménsko podniklo kroky smerom k ratifikácii Rímskeho štatútu Medzinárodného trestného súdu.

Hovorca Kremľa Dmitrij Peskov po vypuknutí bojov uviedol, že udalosti v Náhornom Karabachu sú internou záležitosťou Azerbajdžanu, s čím súhlasí aj Arménsko (NKR nikdy ani neuznalo). Dňa 25. septembra Moskva odmietla kritiku svojich mierových síl v Náhornom Karabachu po tom, čo ju N. Pašinjan obvinil, že nezasiahla pri útoku Azerbajdžanu proti nemu. Arménsky predseda vlády uviedol aj to, že bezpečnostné organizácie, ktorých je Arménsko členom, sú z pohľadu vonkajšej bezpečnosti štátu a jeho záujmov neefektívne a nedostačujúce. Médiá to považujú za nepriamu kritiku Ruska a ODKB. Podľa niektorých zdrojov to naznačuje aj ďalší odklon Arménska od Ruska.

Závislosť Arménska v bezpečnostnej sfére od jedného centra, ktorým bolo Rusko, bola podľa N. Pašinjana strategickou chybou. Na jej základe robí pokusy o diverzifikáciu svojej bezpečnostnej politiky. Znamená to predovšetkým príklon k USA, ktorých prítomnosť v tomto regióne nič dobré neprináša.

Minister zahraničných vecí RF Sergej Lavrov 23. septembra v OSN v súvislosti so situáciou v Náhornom Karabachu obvinil západné mocnosti z toho, že ťahajú za nitky, aby oslabili ruský vplyv v Arménsku. Povedal, že aj samotné Arménsko prilieva z času na čas olej do ohňa.

Záver

V Náhornom Karabachu došlo náhle a rýchlo k zdanlivému vyriešeniu jedného momentu z viacerých konfliktných situácii v komplikovanom regióne.
Vzhľadom na krátkosť času od udalosti a začiatok hľadania ciest „postkonfliktnej regulácie“ nemožno robiť zásadné závery.
Azda okrem jedného: Ukázalo sa, že v dnešnom svete globálneho chaosu je sila stále účinná.

Snímky: www.wikimedia.commons a www.wikipedia.org
Zdroj: www.veci-verejne.sk

František Škvrnda st.: Neuznaná republika Arcach (Náhorný Karabach) zaniká | 1. časť

Zpět na obsah

[VB]