Roman Laml: Ukrajinské členstvo v EÚ má veľa úskalí
Pavol Dinka: O neoliberálnych deformáciách vedy alebo Je veda slobodná?
Toto nie je ušľachtilý zápas za demokraciu, ale špinavý mocenský boj
Ani zaplnené námestie v bašte Progresívneho Slovenska by vás nemalo pomýliť, že opozícii nejde o právny štát a že v jej pokrivenom chápaní hodnôt existuje demokracia len vtedy, keď je ona pri moci. Súčasné demonštrácie totiž stratili všetok étos protestov Za Slušné Slovensko. Slušnosť bleskurýchle odhodili ako nepotrebnú pózu. Na proteste v Bratislave sa skandovalo, že podpredseda parlamentu Ľuboš Blaha je „ruská filcka“ (ale, ale, vy falošní moralizátori, „americká agentka“ u vás vyvoláva pohoršenie, a tomuto tlieskate?). Nenamáhajú sa už ani predstierať, že ide o nejakú „nezávislú iniciatívu“. Opozícia to už neriadi z pozadia, otvorene prevzala organizáciu, a moderátorku podujatia, herečku Kristínu Tormovú, by už nikto nemal nazývať „nezávislou aktivistkou“. Špeciálne by ma zaujímala reakcia Konferencie biskupov Slovenska na vystúpenie arcibiskupa Róberta Bezáka. Bolo to totiž po prvýkrát od čias Jozefa Tisa, čo sa vysoký cirkevný hodnostár tak otvorene a jednostranne zapojil do politiky, čo celá RKC na čele s Vatikánom v dôsledku negatívnych skúseností z druhej svetovej vojny nevidí rada. No a napokon predseda Progresívneho Slovenska Michal Šimečka úplne a bez zábran prevzal demagogický matovičovský slovník o „promafiánskom balíčku vlády“ a iné nezmysly. Matovič tam ani nemusí stáť na tribúne, jeho zlý duch sa vznáša nad námestím a krochká spokojnosťou, že lídri opozície sa správajú ako jeho učenliví žiaci.
Práve náhly odklon Progresívneho Slovenska od konštruktívnej opozície – po tom, čo mu pohrozili určité mocenské kruhy (nie vládne, ale vyššie), že nič nerobia, teda že sú málo agresívni – stojí za pozornosť. Opozícia totiž neoponuje, ale bojuje, obišla štandardnú politickú komunikáciu s vládou, ignorovala možnosti dohody a namiesto toho okamžite začala mobilizovať zahraničie. A to až takým deštruktívnym spôsobom, že klame o reálnej situácii na Slovensku, žiada pozastavenie hlasovacích práv pre Slovensko a dokonca odobratie eurofondov. Musíme pochopiť, s čím tu máme dočinenia. Nemám rád silné slová, ale toto vedomé poškodzovanie Slovenskej republiky už naozaj hraničí s vlastizradou. Úlohou opozície v parlamentnej demokracii nie je iba kontrolovať moc. Jej efektívnosť sa hodnotí podľa toho, čo v rámci svojich možností dokáže presadiť. Keď vidíme, že retroaktivite v novele trestného zákona dokázala zabrániť racionálna námietka generálneho prokurátora, a nie hysterické vykrikovanie opozície, nemôžeme povedať, že jej kŕčovité snaženie je úspešné. Nedosiahne ním vôbec nič. Dokáže len pošpiniť meno Slovenska v zahraničí.
Časť občanov ešte stále nerozumie tomu, čo sa deje. Zdôrazňujem, že nejde o nijaký ušľachtilý zápas za demokraciu a právny štát. Je to mocenský zápas, ktorý sa nebude viesť v rukavičkách a nedá sa od neho čakať nič pekného. Štvrté vládnutie Roberta Fica je skutočne v niečom odlišné. Premiér je naozaj iný, mocensky oveľa efektívnejší. To, čo ho inšpiruje, však nie je pomsta, ale skúsenosť, že ak neurobí zásadné zmeny teraz, neskôr sa mu už nemusia podariť a že je to hra o čas. Doslova o to, či vládna koalícia dokáže včas odstrániť choré prvky z nášho justičného systému alebo budú zneužité na politický boj proti vláde. Otvorene povedané, či zvyšky „zločineckého prostredia“ na špeciálnej prokuratúre (ako sa o tom vyjadril už aj dekan Právnickej fakulty Univerzity Komenského Eduard Burda) stihnú pozatvárať ľudí, ktorí ich môžu ohroziť. Ak totiž niečo demontuje právny štát, tak sú to vyjadrenia exministerky spravodlivosti Márie Kolíkovej na adresu dekana Burdu, že je „hanbou akademickej obce“ a vyhrážky špeciálneho prokurátora Daniela Lipšica, že jeho vyjadrenia bude riešiť s akademickými orgánmi univerzity. Ľudia, ktorým záleží na právnom štáte, by mali kategoricky protestovať proti takejto neprípustnej politizácii akademického prostredia. Jeho nedotknuteľnosť spolu s akademickými slobodami sme si vybojovali počas Nežnej revolúcie a útokmi na jeho nezávislosť opozícia iba preukazuje svoju neúctu k princípom demokracie. Ako si toto dovoľuje povedať na adresu jedného z najuznávanejších právnych expertov jedna skrachovaná politička, ktorá sa podľa vyjadrení väčšiny relevantných odborníkov nikdy nemala stať ministerkou spravodlivosti? Kto iný má poukazovať na neodbornosť a nekompetentnosť prokurátorov, ak nie dekan právnickej fakulty? Kedy by nebol podľa Kolíkovej „hanbou akademickej obce“? Keby nevyslovoval slobodne svoj odborný postoj a poslušne by sa postavil na stranu opozície?
Situácia je vážna. Opozícii nejde ani o dialóg, ani o vylepšenie nášho justičného systému, ani o demokraciu. Ide jej len o zvrhnutie vlády. Pri honbe za mocou sa neštíti ničoho, je jej jedno, či parlament stihne schváliť štátny rozpočet, nezaujíma ju, ako a z čoho budú ľudia žiť. „Toto je dôležitejšie,“ hovoria svorne lídri KDH, SaS a PS. Pridáva sa k nim celé panoptikum skrachovaných postavičiek od Matoviča cez Naďa až po Dzurindu. A to hovorí za všetko. Vytváranie chaosu je pre nich dôležitejšie ako čokoľvek iné. Štátne financie už počas svojho vládnutia rozvrátili, tak prečo by im malo záležať na tom, čo bude s ľuďmi, všakáno. Keďže špeciálna prokuratúra neexistuje prakticky nikde v právne vyspelej Európskej únii, spájať ju s predstavou demokracie a právneho štátu je priam groteskné.
Stále verím, že vládna koalícia sa usiluje situáciu v konečnom dôsledku upokojiť. Tým, že zagarantovala ceny energie a plynu, aké nám môžu v Česku či Poľsku závidieť, že zahojila dôchodcov, že zabezpečila bonifikáciu hypoték a že sa usiluje konsolidovať verejné financie sociálne citlivým spôsobom, preukazuje väčšiu starostlivosť o občanov, než ktorýkoľvek z tých krikľúňov na dnešných tribúnach. Ale toto nestačí. Je evidentné, že sme sa ocitli vo vrcholnej fáze studenej občianskej vojny s veľmi nebezpečnými vyhliadkami pre budúcnosť. Som presvedčený, že vládna koalícia musí prejsť do protiofenzívy tak doma, ako aj v zahraničí. Nielen preto, aby vyvrátila Šimečkove ničím nepodložené chvastúnstva, že ľudia stoja za nimi, ale najmä preto, aby zachránila povesť Slovenskej republiky v zahraničí, ktorú títo žoldnieri cudzích záujmov tak nezodpovedne ničia. Práve teraz musí robiť vláda aktívnejšiu zahraničnú politiku.
Další odkazy k tématu:
Ukrajinské členstvo v EÚ má veľa úskalí
Decembrové rokovanie Európskej rady (14. a 15.) bude okrem iného riešiť otázku začatia prístupových rokovaní s Ukrajinou. Európska komisia pred niekoľkými dňami odporučila prístupové rokovania začať, ale toto rozhodnutie musia jednomyseľne schváliť prezidenti a premiéri všetkých krajín EÚ. Oficiálni predstavitelia Ukrajiny počítajú s kladným rozhodnutím.
Ukrajinský portál GLAVKOM hovoril o tomto probléme s bývalý generálnym riaditeľom Európskej komisie pre západný Balkán a expertom na rozširovanie EÚ Pierre Mirelom, podľa ktorého situácia nemusí byť až taká jednoznačná.
Podľa Mirela sú z hľadiska ukrajinských ašpirácii dôležité tri faktory – Maďarsko, Slovensko a Holandsko. Uviedol, že pre Maďarsko bude ťažké nájsť nové argumenty na blokovanie, aj keď od Orbána možno očakávať čokoľvek. Zo strany Slovenska nie je zrejmý konečný Ficov postoj. V prípade Holandska musí vláda získať súhlas parlamentu a aké bude, nie je jasné. Mirel pripomenul, že v roku 2016 to bolo Holandsko, ktoré sa na základe výsledkov referenda postavilo proti dohode o pridružení s Ukrajinou. Aktuálne bude na končiacu vládu Marka Rutteho veľký tlak, aby súhlasil so začatím rokovaní s Ukrajinou a aj tento postoj je možný. „Napriek tomu je momentálne veľmi ťažké s istotou povedať, aká bude jeho konečná pozícia,“ dodal Mirel.
Pri celkovom pohľade na rozširovanie EÚ Mirel upozornil na to, že na Balkáne „vládne frustrácia“. Ukrajina totiž už získala štatút kandidátskej krajiny, ale niektoré krajiny nie. „Ľudia na Balkáne tak majú podozrenie, že EÚ sa z politických dôvodov pozerá na západný Balkán cez lupu a na Ukrajinu cez ružové okuliare, čo naznačil aj rakúsky minister Schallenberg.“
Podobné názory sa objavujú aj v západnej tlači. „Nikto nenamietal, aby jej (Ukrajine) bol udelený štatút kandidátskej krajiny, pretože jeho odmietnutie minulý rok by znamenalo víťazstvo Putina. Ale začať rokovania je iný proces.“ Mirel upozorňuje, že otvorením prístupových rokovaní už teraz by EÚ vytvorila na Ukrajine veľa očakávaní a vyvolal by sa pocit, že samotné pristúpenie by malo trvať len krátky čas. Podľa Mirela to ale bude dlhší proces a to môže v ukrajinskej spoločnosti spôsobiť dezilúziu a únavu z nenaplnených očakávaní, ako sa to už stalo v prípade západného Balkánu.
V EÚ taktiež prebiehajú politické zmeny. Výsledky volieb v niektorých krajinách, kde sa posilnili pozície euroskeptických a krajne pravicových politických strán, budú mať vplyv na rozšírenie. Názorne sa to prejaví v národných rozpočtoch, ktoré budú prioritne riešiť vlastné problémy a až následne budú venovať pozornosť výdavkom na iné problémy. Posilnenie týchto strán sa pravdepodobne prejaví aj v Európskom parlamente. Mirel ale predpokladá, že tieto zmeny nebudú mať zásadný vplyv na Európsku komisiu, pretože „tradičné“ strany – sociálni demokrati, zelení, liberáli či konzervatívci – budú stále tvoriť väčšinu, a preto budú eurokomisári z týchto strán, nie z krajnej pravice.
Na priamu otázku, či má Ukrajina šancu stať sa členom EÚ do roku 2030, Mirel odpovedá, že je to nemožné. Na jednej strane oceňuje úsilie Ukrajiny, pokrok dosiahnutý v mnohých oblastiach a prebiehajúce reformy. Na druhej strane je dôležitá otázka, či Ukrajina tempo reforiem udrží. EÚ súčasne sleduje nielen prijatie zákonov, ale aj to, či fungujú v praxi.
Ďalším bodom v neprospech Ukrajiny je spoločná poľnohospodárska politika alebo politika súdržnosti. Mirel poukazuje na príklad negatívnej reakcie poľských farmárov na dovoz obilia z Ukrajiny a pýta sa, aké budú reakcie niektorých krajín, keď sa Kohézny fond zníži o 30 – 40 % z dôvodu financovania politiky súdržnosti v prospech Ukrajiny.
Podľa Mirela je ale najdôležitejšia súčasná vojna na Ukrajine: „…keď sa vojna skončí, nejaká časť ukrajinského územia bude, žiaľ, stále okupovaná. Čo potom? Za takýchto okolností by bolo veľmi ťažké presvedčiť členské štáty, aby súhlasili s pristúpením Ukrajiny. Pretože článok 42., bod 7 zmluvy o EÚ hovorí, že ak je napadnutý členský štát, všetky ostatné členské štáty mu musia poskytnúť pomoc a podporu v rámci svojich možností. A neviem, ako sa k tomu EÚ postaví.“
Mirel ďalej hovorí, že nechápe, „…ako sa môže Ukrajina pripojiť, ak neexistuje mierová zmluva s Ruskom. Dá sa povedať, že je to nespravodlivé. Áno, nie je to fér… Nemyslím si teda, že medzi členskými štátmi EÚ dôjde ku konsenzu o prijatí rozdelenej a okupovanej Ukrajiny – aj keď nejde o celé územie.“
Podľa Mirela je ale potrebné, aby Ukrajina robila všetko pre splnenie podmienok prijatia do EÚ. „Môže prísť prechodné obdobie, keď sa povie, že momentálne vzhľadom na túto situáciu nemôže byť plne prijatá, ale je na 95 percent členom, takže má všetky výhody: z pohľadu politiky, participácie na práci inštitúcií, stretnutí atď. … A v podmienkach, v akých to bude, by som povedal, že to bude pre vašu krajinu celkom dobrý výsledok.“
Mirel sa tak radí medzi tých odborníkov, ktorí poukazujú na možnosť akéhosi „hybridného“ riešenia členstva Ukrajiny v EÚ, ktoré by umožnilo Ukrajine čo najviac participovať na tomto európskom projekte a súčasne by bolo akceptovateľné pre všetky krajiny EÚ.
Další odkazy k tématu:
O neoliberálnych deformáciách vedy alebo Je veda slobodná?
Nedávno sa objavila na knižnom trhu mimoriadne zaujímavá, nezvyčajne odvážna a prínosná vedecká publikácia s názvom K nové vědecké epoše. Globální srovnávaní deformací vědy (377 s., ISBN 678-80-8202-205-9), ktorá vyšla roku 2023 vo vydavateľstve Spolku slovenských spisovateľov (pod odbornou gesciou Filozofického ústavu AV ČR v rámci výskumného programu Globálne konflikty a lokálne súvislosti. Kniha má aj svojho anglického pendanta, ujalo sa jej rešpektované nakladateľstvo Brill v Leidene a Bostone s rovnako príznačným titulom Towards a New Research. Global Comparison of Research Distortions. Nakladateľstvo Brill o knihe v anglickej verzii napísalo: „Kniha sa zameriava na pokrivený výskum a univerzitné vzdelávanie v ostatných desaťročiach a na alternatívy pre novú éru výskumu. Zaoberá sa kritikou, vysvetlením a alternatívou byrokraticky, komerčne a ideologicky deformovaných humanitných a sociálnych vied. Autori ich analyzujú priekopníckym spôsobom a kladú Západ do globálneho porovnania s nezápadným svetom. Komparatívne skúmajú jednotlivé oblasti sveta, je to výskum viacodborový, jadro je v sociálnej a politickej filozofii a naň nadväzuje rozvoj sociológie, politológie, ekonómie a ďalších disciplín.“
O editoroch a autoroch knihy
Už samotné mená editorov Marek Hrubec a Emil Višňovský naznačujú, že ide o serióznu analyticko-syntetickú prácu (v rámci trichotomickjej metódy – kritika, explanácia, normatívnosť), ktorá nebude hladkať, chváliť, potľapkávať po pleci, ale naopak, otvorene kritizovať, poukazovať na neduhy a na to, že niečo je z globálneho pohľadu zhnité (nie v štáte dánskom) naprieč vedou a všetkými vednými disciplínami. Napokon, knihu ako takú by sme nemuseli ani hodnotiť, mnohé z vedeckých osudov by nám napovedali životné lapálie M. Hrubca…
Preto dovoľte menší exkurz v súvislosti s príbehom, ktorý som si svojho času prečítal v českých Literárnych novinách a ktorý intenzívne rezonoval vo vedeckých kruhoch: PhDr., Mgr. Marek Hrubec, Dr., Ph.D., prišiel pred zhruba dvoma rokmi pod antičínskym mediálnym a politickým tlakom o funkciu riaditeľa Centra globálnych štúdií AV ČR (a nielen to, Centrum medzitým navyše zrušili), ktoré v roku 2006 založil (vyznačovalo sa filozofickým ukotvením výskumu s interdisciplinárnym zameraním, počas svojej existencie sa etablovalo na uznávané pracovisko, ktoré zohrávalo dôležitú úlohu v spolupráci s expertmi v európskych krajinách, v USA, v Číne, v Rusku, v afrických a latinskoamerických krajinách). Proti odvolaniu M. Hrubca protestovali desiatky vedcov z celého sveta. Nepomohlo to, neoliberálna mašinéria ešte pritvrdila a pristúpila, ako som už uviedol, k likvidácii samotného Centra.
Druhý editor, prof. Emil Višňovský, CSc., sa zaoberá etickými a spoločenskými problémami vedeckého a technologického rozvoja a transhumanizmom, jeho práce sa vyznačujú hlbokým ponorom do otázok súčasnej politicko-spoločenskej situácie, na portáli www.noveslovo.eu publikuje neobyčajne britké materiály, ktoré úzko korešpondujú s témou knihy, o ktorej je reč. Inak povedané, obaja editori sú zárukou vysokej odbornosti i erudovanosti a predovšetkým, ako ukazuje kniha, vnútornej nezávislosti od politických nálad a zmien v spoločnosti.
Kniha obsahuje úvod, sedemnásť navzájom prepojených kapitol (rozdelené sú na tri časti – prvá vovádza čitateľa do problematiky týkajúcej sa teoretických a praktických základov verejného výskumu a jeho deformácií, druhá i tretia časť sa koncentruje na špecifiká danej témy v rozličných častiach sveta), prílohu tvorí cenný historický dokument nazvaný Kritická univerzita od Carla Davidsona. Sedem autorov je z bývalého pražského Centra globálnych štúdií, ktoré sa na Slovensku a v mnohých krajinách stalo známym vďaka svojim dlhodobým výskumom a publikáciám v kritických humanitných a sociálnych vedách. Tím dopĺňa niekoľko ďalších spolupracovníkov zo Slovenska, Česka, Nórska, Belgicka, Číny a Indie. Autorský kolektív popri editoroch tvoria Jiří Loudín, Oleg Suša, Martin Brabec, Břetislav Horyna, Stanislav Štech, Martin Kopecký, Martin Profant, Karol Murdza, Jan Svoboda, Dominika Dinušová, Albert Kasanda, Veronika Sušová-Salminen, Kanechan Sarker, Lin Zhang a Gunnar Sivertsen.
Akademickí podnikatelia a kapitalistickí manažéri
Editori v spoločnom úvode poukazujú na to, že „komerčná, ideologická a byrokratická deformácia akademickej sféry vychádza z neoliberálnych imperatívov rozvíjaných vo Veľkej Británii a USA od konca sedemdesiatych a začiatkov osemdesiatych rokov 20. storočia“ (s. 7). Tieto neduhy sa v ostatných desaťročiach postupne rozšírili i do ďalších krajín euroatlantickej civilizácie a naostatok aj do niektorých iných častí planéty. V akademických i vzdelávacích inštitúciách sa onen jav začal prejavovať až okolo roku 2000 – zhmotnilo sa to do úsilia o premenu výskumného pracovníka v akademického podnikateľa či kapitalistického manažéra, ktorý musí získavať finančné prostriedky prostredníctvom grantov či neférového prosíkania. Viedlo to k nepremyslenej privatizácii výskumu, k spoplatneniu školstva, k preceňovaniu kvantitatívnych ukazovateľov, k bezbrehému naháňaniu citácii v renomovaných i menej renomovaných vedeckých (niekedy umelo vytvorených) časopisoch. Citácie, citácie a znovu citácie – a konkrétne výsledky práce ulietavajú zavše hore komínom. Navyše akademici a univerzitní profesori musia čeliť predátorským praktikám veľkých zahraničných nakladateľstiev, ktoré si privlastňujú nemalé zisky z publikovaných vedeckých diel. A chráň boh, ak v nich autor nehrá na správnu ideologickú strunu – rozumej v ideologicky správnom neoliberálnom drese. A práve táto kniha, ako píšu obaja autori, hľadá z tohto marazmu východiská. Zvýrazňujú to i v svojich osobitých esejach…
Napríklad Emil Višňovský si kladie otázku, ako dostať vedu zo „slonovinovej veže“ a ako v nej nastaviť imperatív kreativity. Zdôrazňuje, že „ak sa tvorivý intelektuálny potenciál akademikov blokuje alebo dokonca poškodzuje, či už ekonomickými, resp. sociálnymi tlakmi, alebo politickými manévrami, nastávajú vážne problémy. (…) Kreativitu nemožno zamieňať za rozličné spôsoby ,produktivity´“(s.24).
V strednej Európe a najmä na Slovensku sme zabudli, že poznanie a technológie sú popri svojej role iba prostriedky na dosahovanie ľudských cieľov. Preto nemôžu fungovať mimo spoločenských i ekonomických vzťahov a sociokultúrnych rámcov, vzorcov a foriem. Dnešný neoliberálny kapitalizmus sa stal vrcholom inštrumentálneho vzťahu medzi poznaním a mocou a poznaním a technológiou. A práve poznanie, konštatuje Višňovský, sa začalo chápať ako globálny kapitál, ktorý generuje inštitúcie špecializované na produkciu a využívanie poznania. Generuje ich správnym smerom? Určite nie. Dominujú samé kvantitatívne hľadiská a hodnotenia (počet publikácií, citácií), kvalitatívne kritériá sú irelevantné, pretože poznanie (ako všetky tovary) sa redukuje na „jednotky“, aby sa dalo merať, marketizovať a monetarizovať. Ono to vyzerá tak, že všetci sú pohrúžení do hodnotení, ale nikto sa nestará o tvorenie. „Masa akademikov ako námezdne zamestnaných bola zatlačená do kúta svojich pracovní a laboratórií, uzavretá do nich a oddelená od ostatného diania. Akademický svet sa však mení a nemal by zostať bezbranný voči vonkajším tlakom, zvlášť tým, ktoré deformujú jeho vzácne kreatívne intelektuálne jadro.“(s. 37)
Veda musí pochybovať
Áno, vo vede nám chýbajú morálne investície, vedcom sa nedostáva patričné sociálne uznanie, nie je ich počuť a ak by ich aj bolo počuť, nemajú šancu hovoriť ako akademici, skôr sa im hrozí prstom pśśśśt – a pritom veda musí pochybovať, je to jej povinnosťou, lenže… lenže krikľúni to nedovolia, najmä tí v politickom a mediálnom prostredí. Médiá a tzv. etické komisie už narobili veľa škôd, prikazujú, čo smiete, alebo nesmiete rozprávať. Žiaľ (či chvalabohu), narastá počet akademických disidentov. Otvorených diskusií je ako šafranu. Čo je akadémia? Čo je univerzita? Čo tvorí ich jadro? Ľavica bola vždy lídrom intelektuálnych diskurzov (A. Camus, J. P. Sartre), čo je s ňou, kam sa podela?
A čo príslušné inštitúcie? Mali by slúžiť intelektuálnemu rozvoju, a nie opačne. Bránia akademikom tvorivo pracovať, dirigujú ich, diktujú im, ideologicky mentorujú. Akoby nechápali, že vedu nemožno riadiť ako výrobný podnik, obchod či servisné zariadenie. Vytvorila sa vrstva namyslených manažérov, tvária sa ako mudrci, čo pojedli všetky múdrosti sveta, sebavedomo si vravia, dnes vediem banku či poisťovňu, zajtra to bude univerzita a pozajtra výskumný ústav. Načisto ich pohltil materiálny svet, neuvedomujú si, že ide o duchovnú tvorivosť, o úplne iné prístupy, postupy a podmienky. Ak sa už dostanú na taký post, predovšetkým by mali prísť za akademikmi a pýtať sa ich, čo potrebujú k svojej práci, k tomu, aby vyskúmali danú úlohu a predstavili ju verejnosti. A to si žiada čas, trpezlivosť a mravčiu usilovnosť.
V esejistickom príspevku M. Hrubca zaznieva s rovnakou razanciou kritika súvisiaca s nadužívaním kvantifikačných kritérií vo vede, odmieta modlu ziskovosti, ale i skryté apely na riešenie úloh, ktoré budú za každú cenu udržiavať, nebodaj i umelo umocňovať princípy neoliberálneho systému. Lenže to by bolo, ako sám tvrdí, kupčenie s realitou a pravdou. Na sociálnu teóriu a politickú filozofiu sa treba pozerať z hlbín dejinného vývoja – nie z lode plávajúcej na vlnách, lež z hĺbok oceánu a búrok, ktoré so sebou prináša. Len tak môžeme kriticky artikulovať negatívne prvky v spoločnosti, zachytiť driemajúcu sociálnu patológiu a v duchu spomínanej trichotómie spojiť kritické, vysvetľujúce a normatívne, spojiť ho objektívne, pravdivo, bez akýchkoľvek vedľajších pohnútok. Nijaká časť nesmie vytŕčať, nijakú časť nesmieme zatlačiť do posledného šuplíka, musia sa harmonicky rešpektovať. Ak sa nám to nepodarí, dreň neoliberalizmu nám ostane v kostiach, v svalstve aj vo väzive. Pravdaže, ešte vždy ju tam máme…
„V deväťdesiatych rokoch sa síce začal nádejne rozvíjať priestor na participáciu občanov,“ konštatuje Hrubec, „ale prehnaný dôraz na jednotlivého občana zároveň znamenal podcenenie jeho zakotvenia v rozličných reálnych spoločenských inštitúciách, ktoré sú podmienkou slobody a rovnosti jeho spoločenskej participácie. Vyústením tejto tendencie sa do veľkej miery stala bezmocnosť občana v neadekvátnych spoločenských štruktúrach a naostatok rezignácia a konzum.“ (s. 49) V médiách hojne zaznievali heslá o slobode občanov a ich možnostiach, ale neoliberálne a neskôr ordoneoliberálne (výrazne zasahujúce do politiky) podmienky onej „slobody“ ju neumožňovali realizovať. Postupne sa to začalo meniť od konca deväťdesiatych rokov a následne najmä od globálnej ekonomickej krízy.
Tieto spodné morské prúdy so sebou prinášajú obmedzovanie tvorivej slobody, cenzúru, represiu voči občanom i samotným vedeckým pracovníkom, ideologické okliešťovanie slobody prejavu a slobody vedeckého bádania
Reformáciami deformácií k deformáciám reformácií
Túto problematiku v knihe skvelo glosuje Břetislav Horyna v kapitole nazvanej Reformáciami deformácií k deformáciám reformácií. Hneď v úvode sa pýta: „Je dnešná európska racionalita takého typu, aby vôbec intelektuálnu slobodu umožňovala?“ (s. 116) Každý, kto sa pri výskumoch dostal do blízkosti otázok a problémov, ktoré si pre seba nárokuje politika, a odmieta ju prenechať otvorenému diskurzu vedy, sa určite stretol s prejavmi menšej či väčšej neznášanlivosti. Keď to však prerastá do osobných invektív, osočovania v médiách, odvolávania z funkcií a prepúšťania zo zamestnania, mení sa to na krutú politickú šikanu. Svedčí to o skutočnosti, že „neoliberálna ekonómia sa dokázala tak silno prepojiť s politickým rozumom spoločnosti, že môže vyhlasovať rozsudky smrti nad všetkým a každým“ (s. 128). Výsledkom je hladké, akoby prirodzené prenikanie deformujúcich požiadaviek z externého prostredia do vedy a vzdelávania, rýchle dosiahnutie úspechu, trhové uplatnenie vedeckého výskumu, spoločensko-politicky konformná morálka, určovanie miesta vedy v zmyslových kontextoch. Napokon to privádza vedu až k tomu, že nie je schopná reagovať inak, ako si postupne osvojovať pôvodne cudzie ekonomické, politické, náboženské, filozofické a morálne idey (parafrázované myšlienky Horynu). Tým, že ich prijme za svoje, zbaví sa externého tlaku a transformuje ho na tlak vnútorný. Inak povedané, príslušné inštitúcie podľahli koncentrovanému náporu materializovaných ideológií.
A etické komisie pri akadémiách? „Tie sa pri ,hone´ používajú ako kladivo na čarodejnice; a tí, ktorí chcú skúmať, či čarodejnice vôbec existujú, sú nepochybne sami skrytými čarodejníkmi.“ (s. 145) Dnešná akademická inkvizícia je schopná konať rovnako tvrdo ako tá stará kresťanská.
Ako nájsť správnu hranicu slobody vedy?
Prirodzene, nijaký vedec, nijaká veda nemôže žiť a existovať vo vzduchoprázdne, mimo nejakej spoločnosti, bez istých morálnych a spoločenských mantinelov. Ako nájsť onú hranicu slobody – odtiaľ potiaľ. Známy britský filozof Isaiah Berlin zaviedol dva pojmy slobody – negatívnu a pozitívnu, ktoré však v sebe nesú viaceré úskalia. Tá prvá, prirodzená, vnútorná, je sloboda od niečoho, od niekoho – čím mám v tomto smere pre seba väčší priestor, tým som slobodnejší; druhá, pozitívna vyplýva z vonkajšieho donútenia, z vonkajších okolností. Táto dichotómia odkazuje na širší problém, týkajúci sa politickej slobody. Ide o vzťah konceptu práv jednotlivca k jeho záväzku či povinnostiam v rámci politického celku. Vedcom preto treba poskytnúť harmonický a vyvážený vzťah medzi oboma konceptmi. Pravda, usilovať sa musia aj sami, každá minca má totiž dve strany. Ak mocenské a politické štruktúry pritiahnu direktívnu ideologickú uzdu, na obzore je totalita a diktatúra.
Tieto myšlienky sa tiahnu celou knihou ako červená niť. Čo autor, to originálne myšlienky, ako uvoľniť tvorivé krídla vedcom, osobitne v spoločenských vedách…
Nie všetci zrazia opätky a salutujú
Našťastie, nie všetci vedci a univerzitní profesori zrazia opätky a zasalutujú ako Švejk: „Poslušne hlásim…“ S ich priebojnými názormi sa stretneme nielen v hodnotenej knihe. Ak sa pozrieme do sveta, nad jej rámec sa mi žiada doplniť také mená ako americký mysliteľ Noam Chomsky s jeho neuveriteľne širokým dielom, William I. Robinsom (USA), výrazný kritik globálneho kapitalizmu, David Schweickart (USA) s teóriou ekonomickej demokracie, Michael Albert (USA) s teóriou participatívnej ekonomiky; nedá mi nespomenúť
Thomasa Pikettyho (Francúzsko), jedného z najuznávanejších svetových ekonómov, autora vychýreného diela Kapitál 21. storočia (2014), ktorý v knihe Čas pre socializmus (2021) vysvetľuje svoju premenu z neoliberála na socialistu, ďalej významného teoretika Frankfurtskej školy, filozofa Axela Honnetha (Nemecko), odklínajúceho v publikácii Idea socializmu (2020) samotné slovo socializmus, ale i ľavicového liberálneho filozofa Slavoja Žižeka (Slovinsko), ktorý svojimi provokačnými a netradičnými názormi zapĺňa auditóriá najvýznamnejších svetových univerzít od Prahy až po New York.
Paradoxne, v súvislosti s ich menami a dielami som sa s nejakým zvláštnym huriavkom nestretol, ale to neznamená, že na Západe kvitnú vedcom oslnivé ruže, výnimky v tomto prípade nepotvrdzujú pravidlo. Je to skôr pozlátka, ktorá má svetu ukázať výkladnú skriňu západnej „demokracie“. A práve preto je mimoriadne dôležité globálne porovnanie vedy vo všetkých jej súvislostiach…
Neutekajme však ďaleko od domova, neutešujme sa medovými motúzikmi, ktoré sú v svojej podstate skôr kyslé. Ak zamierime do domácich a blízkych luhov a hájov, zistíme, že prípad M. Hrubca nie nijako ojedinelý. Len na margo: v prvých mesiacoch roka 2022 vydala Slovenská akadémia vied (SAV) vo vydavateľstve VEDA knihu Ľuboša Blahu Lenin a 21. storočie podopretú viacročným serióznym vedeckým bádaním. Pod politickým tlakom a zbesilým tlakom neoliberálnych médií sa vedeniu SAV roztriasli kolená a zakázalo publikáciu predávať. Tento necitlivý pokyn vyprovokoval riaditeľa Ústavu politických vied SAV Petra Dinuša k tomu, že na znak protestu odstúpil zo svojej funkcie (knihu s úspechom potom znovu vydalo vydavateľstvo Free Press). Apropo, všade na svete sa knihy o Leninovi vo veľkom predávajú, Amazon ich ponúka v tisícoch výtlačkov od viacerých renomovaných autorov, medzi nimi i od spomínaného S. Žižeka či rovnako známeho Larsa T. Liha.
Aby Slovákom nebolo ľúto, aj v Česku sa po Hrubcovi znovu „pousilovali“: Petr Drulák, bývalý 1. námestník ministra zahraničných vecí ČR, veľvyslanec v Paríži, niekdajší riaditeľ, neskôr vedúci výskumný pracovník Ústavu medzinárodných vzťahov, dostal v januári 2023 výpoveď z ústavu v súvislosti s jeho údajne nežiaducimi vyjadreniami na rozličné geopolitické témy. Len preto, že sa on, vedec, nositeľ viacerých vedeckých titulov, rozhodol slobodne vyslovovať svoje odborné názory. Neuposlúchol rozhodnutia etickej komisie, svojich „vznešených“ kolegov, tak nech si vraj nesie následky. Ešte šťastie, že mal súd rozum a nedávno označil výpoveď za neplatnú…
Potrebujeme revitalizáciu poznania a koniec manipulácie
Prepáčte za odbočenie, ale aj tieto príklady poukazujú na nezastupiteľnú a nezameniteľnú úlohu hodnotenej knihy pri nastúpení na cestu novej vedeckej epochy. Na zhodnotenie jej významu a náčrtu do budúcnosti si pomôžem slovami M. Hrubca, ktoré uviedol v rozhovore s Romanom Janouchom: „Od spoločnosti, ktorá deklaruje, že je demokratická, a usiluje sa o napĺňanie potrieb a záujmov občanov, očakávame, že vedecké poznanie vo verejných inštitúciách bude spojené so záujmom o rozvíjanie životnej úrovne občanov s tým, aby mohli lepšie participovať na občianskom živote spoločnosti; nemalo by sa pripustiť, aby prichádzalo k deformovaniu vedeckých inštitúcií primárne podľa kritérií súkromného zisku a manažérskej ideologickej indoktrinácie. Žiada si to klásť väčší dôraz na inštitucionalizované financovanie vedeckých ústavov (a nie na fragmentované granty či na prioritu verejných databáz časopisov), na kvalitu (a nie na kvantitu s produktivizmom), na rešpektovanie plurality interpretácií bez ich akéhokoľvek cenzurovania. Je nevyhnutné zohľadniť to nielen na národnej úrovni, ale aj v medzinárodných vedeckých tímoch a inštitúciách pri rešpektovaní odlišností chápania vedy v rozličných krajinách a regiónoch, vychádzajúc pritom z ich spoločenského systému a kultúry.“
Áno, naliehavo potrebujeme revitalizáciu poznania a koniec manipulácie, potrebujeme vedu bez ideologických nánosov, bez politického dirigizmu, bez ideologických príkazov, čo a ako majú vedci myslieť, vedu úzko spätú s človekom, s celým bios a jeho budúcnosťou.
A ešte poznámka: Kniha vzbudila v odbornej i laickej verejnosti značný záujem, v médiách sa objavilo viacero analytických materiálov a rozhovorov; v rámci 23. ročníka česko – slovenského vedeckého podujatia sa uskutočnili dva hodnotné semináre s inšpirujúcou diskusiou.
(Vyšlo v Literárnom týždenníku č. 27 – 28/2023)
Foto: Archív Slova a E. P.
SÚVISIACE:
Ladislav Hohoš: Proti cenzúre a represii
Jozef Lysý: Začiatok revitalizácie poznania, koniec manipulácie
Pavol Dinka: Ku kritike dnešného stavu vedy
Zánik staré revoluční levice je dán především proto, že bída proletariátu zanikla. Opravdu chudí jsou ti, kteří peníze prodrogují nebo…
Prosím o prominutí, neboť se mi stala nemilá věc. Po vyslechnutí besedy pana Hájka s panem Novotným, jsem četl úvahu…
Obdivuji pana Kratochvíla a protože jsem první československý občan, který jel prokazatelně jako první, vlakem, po 21. srpnu 1968 spolu…
Vynikající článek. Měl by jej číst každý.
Článek pravdivě popisuje situaci, ale nevěřím závěru ohledně válek. Evropa přece nemůže existovat bez čínského zboží a ruského plynu. Válku…